2. november 2012

Išla som sem bez očakávaní, pretože vtedy je to vždy najlepšie.
 

Múzeum bábok – našich aj zahraničných. Výstava hračiek. Podzemné chodby. Výstava historickej zubnej techniky. Vyhliadka z bašty zrúcaniny gotického hradu. Interaktívna výstava Dračou stopou. Prehliadka kaplnky a trochu dávnej histórie v podobe vykopávok zo slovansko-avarského pohrebiska zo 7. storočia. To všetko v peknom barokovom kaštieli obkolesenom hustým listnatým lesom.

Znie to celkom atraktívne, nie? Ale aj tak som sem šla bez očakávaní. Pre istotu.
 

Brána

Zrúcanina aj kaštieľ Modrý Kameň stoja na kopci nad rovnomenným mestečkom. Ak sem človek prichádza zo severu, do mesta sa vôbec nedostane a uvidí ho pod sebou až keď vystúpi hore na hradby zrúcaniny.

Zaparkovali sme na malom parkovisku pred kaštieľom a vstúpili sme dnu hlavnou bránou. Boli sme prví a zatiaľ jediní návštevníci. Ujal sa nás milý a veľmi trpezlivý mladý muž a začali sme prehliadku.

Nudné? Vôbec nie!

Začali sme kaplnkou. Nie som veľmi na kostoly a kaplnky. Všetky sa mi zdajú zvnútra rovnaké a nechápem ako niekoho môže baviť prezerať si stále dookola oltáre, kríže, sochy a inú kostolnú výzdobu. Ale toto bolo niečo tak nádherné, že to nedokážem dať do slov. Prišiel do mňa úžasný, hlboký pokoj. Deti sa tiež neponáhľali preč. Museli sme obzrieť každý jeden obraz na stene a o každom sme si museli povedať zopár slov. Potom boli spokojné.
 

Kaplnka

Ďalším zážitkom bola výstava historickej zubnej techniky. Vstupovali sme tam s obavami, či to bude deti baviť aspoň natoľko, aby vypočuli, čo nám náš sprievodca bude rozprávať. Nakoniec to dopadlo tak, že deti nadšene pobehovali medzi šliapacou vŕtačkou, kliešťami, umelými zubami, zubárskymi kreslami, naturalistickými obrázkami kde zubári trhali niekomu zuby, lebkou a kadejakými nástrojmi a rozprávali a vypytovali sa a obzerali…až sme ich odtiaľ museli nasilu zobrať, pretože by sme tam určite boli dodnes.

Pre deti

Pred tým, ako sme sa do múzea vypravili, som tam volala. Zaujímalo ma hlavne, či to 3-ročné deti zvládnu, či ich to bude baviť. Pani mi s úsmevom v hlase povedala, že je to robené pre deti a vraj tam chodia aj mladšie. Kaplnka a zubárska výstava zožali obrovský úspech, a tak som čakala, aká bude reakcia našich ratolestí na tú časť prehliadky, ktorá je naozaj robená pre deti.
 

Momentálne majú v múzeu tematickú výstavu s názvom Dračia stopa, kde sa návštevník môže zoznámiť s drakom v rôznych kontextoch. Keď sme v prišli k začiatku výstavy, náš sprievodca povedal: „Tu začína Dračia stopa. Všetko môžete chytať, so všetkým sa môžete hrať. Všetko môžete preskúmať.“  Prešla som cez dvere a na jazyku som mala otázku: „A máte na nás celý deň?“  Deti najprv nedôverčivo stáli a obzerali sa. Sme predsa v múzeu a tam sa nič nesmie chytať. Naozaj môžeme? Naozaj. Úžasné! Všetko pochytali, so všetkým sa zahrali. Všetko preskúmali. Aspoň – všetko, čo stihli. Nemali na nás celý deň.
 

Dračie vajíčka

Nasledovali hračky. Najprv také tie staré, zo začiatku minulého storočia. Také, čo mala naša prababka v skrinke. Potom také, čo sme mali my, keď sme boli malí. Sem by mali povinne prísť niektorí súčasní tvorcovia hračiek a naučiť sa niečo o tom, čo je estetická a funkčná hračka. Vláčiky, autíčka, bábiky, hojdacie koníky, kočíky, stavebnice, skladačky, kuchynky, domčeky pre bábiky, plyšové hračky, detské telefóny… Neviem akým zázrakom Benjamín chápal, že si ich nemôže zobrať. Len pozeral. Chcel všetko vidieť. Ale nechcel chytať. Medzičasom sa k nám pripojili ďalší návštevníci. Zoja sa zamiešala medzi nich a občas s nimi prehodila pár slov o hračkách vo vitrínach. Ako ozajstný veľký človek, ktorý sa vyzná v tom, o čom rozpráva.
 

A ja sa ťa nebojím!!!

Po hračkách prišli bábky, zväčša marionety. Staršie aj novšie, drevené aj látkové, slovenské aj zahraničné. Deti hľadali hlavne čertov, duchov a strašidlá. Tých tam bolo dosť – veľkých aj malých. Deti fascinovane pozerali.  Počúvali a pozerali. Nakoniec sme si mohli zopár bábok vyskúšať. Boli tam veľké, väčšie ako Beny a potom aj maličké. Tie sa Zojka odvážila vziať do rúk a skúsiť si, ako všetky špagátiky fungujú.
 

Museli sme sa pohnúť ďalej.

Netopiere a salamandry

Videli ste už spiaceho netopiera zo vzdialenosti 5 centimetrov? Ja až doteraz nie. V podzemnej chodbe kaštieľa ich boli asi tri tucty. A zopár zimou stuhnutých salamandrov sa tmolilo v prachu. „Prečo chodia tak pomaly?!“ nepáčilo sa Zojke, „To vždy chodia tak pomaly?!“ Deti sa prikrčili k čierno-žltému zvieratku a pozerali, čo bude robiť. Ostatní ľudia zatiaľ prešli okolo, vrátili sa a zamierili do druhej sprístupnenej chodby.  Ťahali sme deti za nimi. Tam boli netopiere. „Môžem ich chytiť?“ neodpustil si už teraz Benjamín, ale ani sa mu nedivím. Aj ja by som si takého malého netopierika chytila do ruky.  …aby som vedela, či je hebký, drsný, kostnatý, či ma pohryzie alebo poškrabe. Asi sme s Benym rodina.
 

Po prehliadke podzemných chodieb sa náš okruh uzavrel. Vybehli sme ešte hore po schodoch na hradby, resp. na ich sprístupnenú časť. Odtiaľ sme prvýkrát zazreli Modrý Kameň – najmenšie mesto na Slovensku.

Nechápem, prečo sme toto múzeum nenavštívili, keď som bola v škole. Počas základnej aj strednej školy sme chodili po kadejakých viac či menej (ale skôr menej) zaujímavých múzeách, výstavách a veľtrhoch, ale Modrý Kameň nikto ani nespomenul. Hlavne, že sme boli 3 krát v Bojniciach a 2 krát vo Sv.Antone! Pritom Múzeum hračiek a bábkarských kultúr je pre deti ako robené… Však je to o tom, čo je deťom najbližšie. Je to niečo, čomu aspoň trochu rozumejú.

Celá prehliadka mala len jednu chybu: Bola krátka. 🙂 Toľko zaujímavých vecí, toľko toho, čo bolo treba poprezerať, vyskúšať, prečítať a poobdivovať a my sme museli dodržiavať určité tempo, aby sme všetko stíhali podľa časového plánu. Asi tam budeme musieť zájsť ešte raz.

Autor: tikaka