2. december 2014

 

 

Keď sme mali ísť na Island, o deti sme sa vôbec nebáli. Vlastne nám ani nenapadlo, že by sme sa kvôli deťom mali niečoho báť. Poznáme svoje deti. Vieme, že sú to odvážni, malí ľudkovia, ktorí sa ničoho nezľaknú, nič ich neodradí a máločo ich prekvapí. Vieme, že sa tešia zo zmien, nové situácie ich zaujímajú a neskôr na ne s hrdosťou spomínajú. Vieme, že Island je bezpečná, civilizovaná krajina.

Zojka aj Beny sú zvyknutí na to, že k nim v mnohých veciach pristupujeme ako k veľkým a očakávame, že sa budú správať ako veľkí. Preto sme brali ako samozrejmosť, že bez odporu prekonali 4 dni cestovania, že sa takmer bezproblémovo adaptovali na novú životnú situáciu, že začali fungovať dvojjazyčne, že sa zmierili s tým, že nemajú pri sebe starých rodičov a že väčšina ich hračiek ostala doma. Len keď ich občas z diaľky pozorujem, ako hopkajú v machu, preskakujú riečky a skrývajú sa medzi kameňmi, drobučkí a zraniteľní oproti mocnej prírode, uvedomím si, že sú vlastne obaja ešte maličkí… a som na nich z nejakého dôvodu veľmi pyšná.

 

 

Ako si zvykli?

Prvé dva týždne si naše deti mysleli, že sme na Islande len na chvíľu. Napriek tomu, že sme ich takmer pol roka dopredu na všetko pripravovali, veľa sme im o našom pláne rozprávali, ukazovali sme im fotky, mapy, videá… Nepomohlo. Pri deťoch vo veku 4 a 5 rokov by sme nemali byť prekvapení, však? Po približne dvoch týždňoch v Stöđvarfjörđure sa začali niekoľkokrát za deň pýtať, kedy už pôjdeme domov. Trvalo niekoľko dní, kým pochopili, že tu ostaneme veľmi dlho a ešte veľmi veľa krát sa vyspia, kým poletíme späť.

Nasledovalo (našťastie krátke) obdobie nestability, nepokoja a obáv, ktoré sa u oboch našich detí prejavovali najrôznejšími spôsobmi. Upínali sa na jedlo. Bolo pre nich nesmierne dôležité vedieť, čo presne budeme dnes jesť, kedy to budeme jesť a či si potom môžu pridať. Benjamínko sa začal báť toho, že nás zožerú divé zvieratá, zaleje nás láva zo sopky, zasypú nás kamene, zamrzneme v hmle alebo sa stratíme v horách a zomrieme tam. Bál sa toho aj keď sme pracovali v dedine, aj keď sme boli v dome. Obaja odmietali ostať v izbe bez nás a plakali keď mali zaspávať sami.

 

 

Tento ich stav sme sa snažili zvládať počas najväčšieho náporu dobrovoľníkov, 15 hodinových pracovných dní a našej vlastnej dezorientácie plynúcej z nového prostredia, nových ľudí a nových životných podmienok.

Potom zrazu všetko zmizlo a naše dve malé deti boli znova tými spokojnými, šťastnými a sebavedomými osobnosťami, na aké sme boli zvyknutí. Uvedomila som si to, keď sme sa jedno daždivé ráno lúčili s našou skupinou a vyprevádzali ju späť do Reykjavíku. Nová skupina nás už čakala v jedálni. Poslala som deti: „Choďte ich privítať! Predstavte sa a povedzte, že o chvíľu prídeme!“ Detičky vybehli po schodoch a keď sme tam s Mirkom o pár minút došli za nimi, boli už obaja v živej komunikácii s ľuďmi, ktorých nikdy pred tým nevideli, usmievali sa, pobehovali od jedného k druhému, pýtali sa ich na meno, pýtali sa ich z kade sú a odpovedali na ich otázky. Vtedy som vedela, že to máme za sebou.

 

 

Ako to zvládajú?

Deti sú prispôsobivé. Skôr či neskôr si vo všetkom nájdu svoj systém, skôr či neskôr pochopia ako veci fungujú a ako sa periodicky opakujú. Objavia význam a zmysel toho, čo sa okolo nich deje.

Sú dni (a je ich veľa), keď si sotva stíhame uvedomovať, že nejaké deti máme a mali by sme sa o ne postarať. Sú chvíle, keď nám dôjde, že dnes sme sa vlastne s tými našimi deťmi ani poriadne nerozprávali. Sú večery, keď ich ukladáme spať úplne vyčerpané, pretože sme nemali čas monitorovať ich činnosť a dbať na to, aby si počas dňa oddýchli.

Myslíte, že im to vadí? Nevadí.

Postarajú sa o seba samé. Už sú dosť veľké. Nepotrebujú nás mať neustále pri sebe. Pomôžu si navzájom a ak to nejde, požiadajú o pomoc najbližšie stojacu osobu. A že niekedy nemáme čas sa s nimi rozprávať a hrať? Sú neustále obklopení ľuďmi. A verte mi – využívajú každú minútu na to, aby mohli byť na niekom nalepení, rozprávať im niečo, a zaťahovať ich do svojich hier. Niekedy ich musíme doslova zastaviť a vyhodiť zo spoločenskej miestnosti, aby bol od nich aspoň na chvíľu pokoj a aby bolo aspoň na chvíľu ticho.

 

 

Niekedy mám výčitky svedomia, keď si uvedomím, ako ich v niektoré dni zanedbávame. Trvajú asi tri sekundy – presne toľko mi totiž trvá rozhliadnuť sa okolo seba. Keď vidím, ako im Saem vysvetľuje zoomovanie na svojom smartphone, ako ich Dominik učí hrať futbal s mincami a kreditkou, ako sa hrajú na schovávačku s Issy, ako sa učia japonské slová od Yuuky, ako sa „bijú“ s Antoanom, ako pomáhajú Sayo pri varení, ako hrajú šach s Inne, ako si kreslia s Galinkou, ako tancujú s Marluz, ako skáču do kopy sena s Ewelyn, ako pomáhajú Franciscovi miešať farby, ako učia Ji Eun pesničku Macejko, Macejko… vtedy pochopím, že my rodičia nie sme jediní a najlepší na svete, a že keď chvíľu nebudeme pri nich, nezrúti sa svet. Práve naopak. Ich svet sa obohatí a začne byť farebnejší a zaujímavejší.

 

 

Zmenilo ich to?

Deti v tomto veku sa menia z týždňa na týždeň. Ich vývin ide dopredu raketovou rýchlosťou bez ohľadu na to, kde sú. Samozrejme, že sú iní, než boli pred 4 mesiacmi, ale nemyslím, že je to kvôli tomu, že sme tu – na Islande. Čas plynie a 5 ročné deti sa menia. To je predsa normálne.

 

 

Ako sa dorozumejú?

Podmienkou účasti na táboroch je aspoň základná znalosť angličtiny, aby sme sa tu všetci nejako dohodli. Z toho plynie, že od rána do večera sa tu rozpráva iba po anglicky. Deti sa chytili okamžite. Niečo rozumejú, niečo nie. Ak stihnú, opýtajú sa nás. Ak nestíhajú, snažia sa domyslieť si. Nič ich nezastaví. Nemajú klasické zábrany dospelých ľudí, ktorí sa hanbia.

Keď sme sem prišli, vedeli možno 200-300 anglických slov ale nijako ich to nebrzdilo. Rozprávali ako vedeli. Za pár týždňov sa na nich nalepilo toľko, že sa už nebáli ísť niekam bez nás, pretože vedeli, že všetko, čo potrebujú si vedia vybaviť aj sami.

Takto sme raz išli zbierať čučoriedky. Ja a Mirko sme ešte potrebovali ísť do školy niečo vybaviť a poslali sme deti so skupinou dobrovoľníkov dopredu. Povedali sme Zojke, nech im vysvetlí, ktoré čučoriedky treba zbierať a ktoré nie. Keď sme ich o chvíľu dobehli, referovala nám jedna dievčina, že „Zoja bude dobrý šéf! Prišla, a povedala nám: Počúvajte ma! Tieto čučoriedky zbierajte! Pozrite! Tieto sú dobré. Tieto nezbierajte! Tie nechceme. Tak poďme – zbierajte! Ja idem cikať.“

Niekedy ich to unavuje. Niekedy nám povedia, aby sme už na nich prestali rozprávať po anglicky, pretože sa už nevládzu sústrediť. Vtedy sa snažíme im vyhovieť, aj keď to môže znamenať, že v priebehu jednej minúty 3 krát prepneme z angličtiny do slovenčiny a naopak. Niekedy, keď vidíme že sú unavení, hovoríme na nich po slovensky, aby sme ich neunavili ešte viac a oni nám odpovedajú po anglicky, prípadne slovensko-anglicky.

Zdá sa, že im angličtina problém nerobí. Keď sa hrajú s islandskými deťmi, ktoré ešte anglicky nevedia, snažia sa dorozumieť inak. Zvyčajne nakoniec nájdu spôsob, ako sa dohodnúť.

 

 

Nenudia sa?

Nie.

Keď je práca, pomáhajú. Hrabú, plejú, nosia, opravujú, varia, pečú, kopú, upratujú, čistia, montujú. Pre malé deti to nie je práca, je to zábava. Keď môžu pracovať, sú hrdé, spokojné a šťastné.

Keď je možnosť, hrajú sa s miestnymi deťmi. So susedom behajú po vonku a dva krát za týždeň chodia na hodinu do telocvične. Tam sa stretávajú malé deti z dediny a majú k dispozícií celú telocvičňu so všetkými zábavnými náradiami, trampolínami, rebrinami, loptami a lanami na hojdanie.

 

 

Keď je pekne (nie je víchrica kombinovaná s dažďom, snehom a mínusovou teplotou), sú vonku. Chodíme na krátke výlety a na prechádzky do okolia. Na pláž hádzať kamene do vody a zbierať mušle. Na kopce, k vodopádu, k Saxe, do prístavu pozorovať rybárov. Na ihrisko hrať futbal, Cukor-káva-limonáda a naháňačku.

Keď tu máme skupinu dobrovoľníkov, sú s nimi. Hrajú sa s nimi, pracujú s nimi, rozprávajú sa, sedia pri nich a počúvajú o čom je reč. Motajú sa pri nich v kuchyni. Tešia sa, že sa im dostáva toľko pozornosti 🙂 .

Keď máme čas, čítame si, maľujeme, kreslíme, píšeme e-maily, pozeráme rozprávky a dokumentárne filmy. Učia sa hrať šach a skladajú puzzle. Hrajú sa s autíčkami a stavajú pre ne dráhy.

Nemáme čas sa nudiť. Ani deti nemajú čas sa nudiť.

 

 

Nechýba im Domov?

Deti sú doma všade tam, kde majú dostatok lásky, kde sa cítia bezpečne a príjemne. Ich domov je momentálne tu, v Stöđvarfjörđure. Ako povedal Beny: „Keď sme sem prišli v prvý deň, tak som to tu nepoznal a nevedel som kde čo je, a boli tu kadejakí ľudia cudzí, čo stále niekde chodili… A nevedel som, kde je pláž a ihrisko a sklad, a nepoznal som Antónia, ani Elenku, ani nikoho. Vtedy sa mi to tu veľmi nepáčilo a bál som sa. Ale teraz sa mi to tu veľmi páči. Som rád, že bývame v banke a nie v nejakom inom malom dome, pretože tu sa všetci zmestíme, môžeme sa všetci spolu hrať, aj spolu jesť a je nám tu dobre. A vidíme more a máme blízko telocvičňu a vedľa nás býva Emil… on je môj kamarát. Všetko sa mi tu páči.“

Malé deti rýchlo zabúdajú na to, čo bolo pred tým. Beny sa mi nedávno zveril, že už si ani poriadne nepamätá, ako vyzerá náš byt. Sú však veci, ktoré si držia v pamäti a často sa k nim vracajú. Už majú celý zoznam toho, čo chcú robiť hneď ako sa vrátime domov: hrať sa s vláčikom, ísť sa bicyklovať do parku, poprosiť babku o halušky s bryndzou, ísť na chatu s pradedom, upiecť si zemiaky v popole, ísť do Tatier, prečítať si knihu o Krtkovi a Myške, poprechádzať sa po meste v šatočkách (to je len na Zojkinom zozname, samozrejme), hrať sa s lekárskym kufríkom, polievať ríbezle, ísť pozrieť Melisku, byť s babkou a dedom… a s druhou babkou a druhým dedom.

Takže áno, chýbajú im ľudia ktorých majú radi. Chýbajú im obľúbené hračky a činnosti ktoré sa tu nedajú robiť. Vedia, že to všetko ich čaká a bude ich to čakať, kým sa nevrátia späť na Slovensko.

 

 

Je Island krajina vhodná pre deti?

Povedala by som, že Island je k deťom priateľskejší než Slovensko. Deti sa tu vnímajú ako hodnotná, vážená a rovnocenná súčasť spoločnosti. Nie len naoko, ale naozaj. Deti sa tu rešpektujú (nie uctievajú) a pamätá sa na ne. Dospelí sa deťom slušne a so všetkou vážnosťou odzdravia. K deťom sa tu správajú s úctou a rozprávajú sa s nimi ako s rovnými. Pri rozdeľovaní priestoru a času sa deťom vyhradzuje im prislúchajúci priestor a čas.

Deti tu majú voľnosť a slobodu rozhodnúť o svojom voľnom čase (áno, niekedy je výsledkom polodivé dieťa, ktoré nepozná hranice). Deti sa môžu cítiť v bezpečí a rodičia sa o ne nemusia báť.

Deti sa zúčastňujú života v komunite. Ľudia ich so sebou berú všade a viac-menej všade sa ich prítomnosť a “detskosť“ akceptuje.

 

 

Deti sa od malička berú ako ľudia s právami, povinnosťami a zodpovednosťami. Nepanuje tu prístup: „Však ho nechajte! Veď je ešte malý!“. Do konania a činnosti malých detí sa zasahuje len minimálne – deti sú vedené k tomu, aby si svoje problémy a konflikty riešili samé (Či už batoľa spadne na štrkovom briežku rovno na tvár, alebo sa dvaja škôlkári pobijú o hračku. Nikto z dospelých sa ani nepohne.).

Deti sa vychovávajú tak, aby bolo pre ne prirodzené a normálne prispôsobiť svoje správanie a hru mladšiemu dieťaťu vo svojej blízkosti. Detí je na Islande relatívne málo a sú roztrúsené po veľkej krajine. Preto je pre ne dôležité vedieť sa hrať so všetkými dostupnými kamarátmi. Vychovávajú ich tak, aby boli priateľské a otvorené ľuďom bez ohľadu na vek. Preto môžete vidieť, ako sa 11 ročný chalan hrá futbal so 4 ročným… a naozaj ho to baví, a zároveň môžete vidieť základoškoláčku v kamarátskom rozhovore s postaršou učiteľkou. Islandské deti sa s nami rozprávajú, ako keby sme boli ich kamaráti z vedľajšej ulice, bez hanblivosti alebo prehnaného rešpektu.

 

Neviem, čo by som mala napísať na záver. Snáď len toľko, že sme šťastní, že naše deti sú šťastné. Však je to to hlavné, čo potrebujeme ku šťastiu 🙂 .

 

 

 

Autor: tikaka