…alebo o tom, že rozhodnutie nedať deti do školy prináša dni zúfalé, dni šialené, dni pokojné, dni štruktúrované, dni objavné, dni veselé, dni unavené, dni nekonečné, dni užitočné, dni chaotické, dni nečakané, dni nudné a ešte aj kadejaké iné. A aj keď sa niekedy veľmi snažíme, nikdy sa nám nepodarí mať dva dni za sebou také isté.
14. december 2015
Deň ako veľa iných. Zojka sa zobudila už pred budíkom a ticho čakala v posteli. Keď počuje budíkové pi-pip, pi-pip, pi-pip, o chvíľu počujeme ťapi ťapi ťapi jej bosých nožičiek po studenej podlahe a už nám lezie do postele. Najprv sa natlačí ku mne, opusinkuje ma, schúli sa pri mne a chytí ma za ruku, pošteklí ma mihalnicami, zasmeje sa a pustí nejakú vtipnú hlášku. Musím vstávať a ísť robiť raňajky. Premiestni sa k Mirkovi, čosi mu tam šušká a chichoce sa.
Kým postavím vodu na čaj a premyjem pšeno na kašu, už je dievčatko v kuchyni. Uprace stôl a prestrie. Zapáli sviečku. Z balkóna si zoberie žltý stolček, postaví ho k varnej doske, vyskočí naň, zoberie varechu a skúsenými pohybmi mieša kašu. Môžem zatiaľ v pokoji nakrájať ovocie, nasypať oriešky a pripraviť čaj do kanvice. Zojka je zodpovedná pomocníčka. Keď mám všetko pripravené, pošlem ju ustlať si posteľ a pomôcť Mirkovi budiť brata. Niekedy sa vráti a ešte pred raňajkami mi niečo prečíta. Inokedy sa vráti a nástojí na tom, že bude miešať kašu, aby sa nepripálila. Dnes ide s Mirkom hrať šach. Dochystám raňajky a skontrolujem, či už Samko vstal. Vstal, ale ešte je v pyžame. Upozorním ho, že raňajky budú o minútku hotové. Začne panikáriť, že to nestihne a rozplače sa. Zabudla som, že keď poviem „o minútku“, on to zoberie doslovne. Zojka mu beží na pomoc s obliekaním a ustielaním postele. Vchádzajú do kuchyne práve keď dávam taniere na stôl.
Beny si spomenie, že zabudol pripraviť svojho Mamuta (Mamut musí byť na skrinke pri stole, položený na kuchynskej rukavici.) Sedíme a čakáme kým ho nájde a dá na správne miesto. Zojka ticho pozerá do sviečky. „Ahoj Mamutík!“ pozdraví Mamuta, „Beny za tebou smútil.“ Usmeje sa na mňa cez stôl a s láskou pozrie na svojho brata, ktorý sa škriabe na stoličku.
Samko dojedol skôr. Posielam ho do kúpeľne. Nie, sám nejde. Počká na Zojku. Zojka dopije čaj a ide s ním. Z kúpeľne počuť výbuchy smiechu. „Umývajte sa!“ kričím z kuchyne. Opäť len smiech. Nevadí. Aspoň mám čas si chvíľu posedieť. Zojka vychádza z kúpeľne. Umytá, pripravená do dňa. Jej súrodenec až doteraz skúmal dávkovač na mydlo a teraz si spomenul, že musí ísť cikať. Snáď sa dnes k umývaniu zubov dostaneme pred siedmou.
Dievčatko poriadi izbu a rozsvieti lampu pri oboch pracovných stoloch. Ešte je šero. Chce si písať do denníka a robiť matematiku. Potom mi vraj prečíta rozprávku v angličtine. Vravím jej, že to asi všetko nestihneme, pretože dnes ideme lyžovať. Kým si pripravuje zošity, perá a farbičky, rozpráva mi o tom, ako sa teší na lyžovačku, ako už vie lyžovať dozadu, ako z nej raz bude inštruktorka lyžovania, ako sa jej páči chodiť na sedačke, ako sa už nemusí držať na vleku,… Začne písať a ja sa poberiem do kúpeľne. Kúpeľňa je prázdna, Samko vylizuje zvyšky kaše v kuchyni. „Máš umyté zuby?“ – „Ja som zabudol!“ Zasmeje sa, ide do kúpeľne a o chvíľu už sedí nad matematikou. Dnes dopĺňa pyramídy, pavučiny a šípkové rovnice. Zojka medzitým skončila s denníkom a tiež sa pustila do matematiky. Komentuje a opisuje každý svoj krok, ako vždy, keď si nie je istá. Jej brat jej od druhého stola vykrikuje riešenia a opravuje ju. Pamätá si väčšinu úloh, ktoré už riešil a vôbec nevadí, že to bolo pred vyše polrokom. „Benynko, nechaj ma! Nehovor mi to! Ja to nechcem počuť od teba!“, povie mu sestra a znova sa zahĺbi do polohlasného monológu.
Kým detičky počítajú, chystám veci na lyžovačku: oblečenie, ovocie, sušienky, niečo teplé do termosky. Občas odbehnem za nimi do izby, pozrieť ako sa im darí. Zojka končí. „Môžeme sa ísť zahrať SET?“ pýta sa. Rýchlo všetko napchám do tašky a idem za Zojkou. Tá už mieša kartičky. Sadneme si na posteľ a hráme. S dievčatkom sa dobre hrá. Čokoľvek. Kým neprišlo do nášho života, myslela som si, že som snáď jediná na svete, ktorej je úplne, ale naozaj úplne jedno či vyhrá alebo prehrá. Dievčatko sa pridalo do môjho malého klubu. Hráme pre radosť z hry. Na konci nič nepočítame a neporovnávame. Hodnotíme proces hry a pocit ktorý z nej máme, nie jej výsledok. „Dnes je to nejaké ťažké!“ vzdychne si a podoprie si bradu, lakeť na kolene. „Asi som to dobre zamiešala,“ usmeje sa a nakloní hlavu do strany. „Myslím, že mám SET!“ povie napokon a ukáže mi ho, nech skontrolujem, či sa nepomýlila. Prikývnem. Zoberie trojicu kartičiek a odloží ich nabok.
Samuel s opičími zvukmi pribehne k nám. „Skončil si už?“ zdvihnem hlavu od SETu. Mávne rukou a začne sa prehrabovať v krabici s autíčkami. „To čo znamená, prosím ťa? Skončil si? – „Áno, áno, skončil!“, znova mávne rukou a ukladá autíčka vedľa seba do radu. „No a to mi ani neprídeš ukázať? Nepotrebuješ skontrolovať?“ pýtam sa. „Nie. Netreba. Mám to všetko dobre,“ odpovie náš dupotajúci opičiak a začne zoraďovať nákladné autá vedľa osobných. „Môžem pustiť anglické pesničky?“ opýta sa. Pozriem sa spýtavo na Zojku. Zojka pochopí: „Áno, Beny. Kľudne pusti, mne to nevadí.“
Máme ešte necelú hodinu času. Pripomeniem obom, že sa treba začať obliekať a chystať. Zojka je za okamih oblečená. Češe si vlasy pred veľkým zrkadlom a natiera si tvár vazelínou. „Už sa nám míňa, Veronka. Musíme povedať Mirkovi, aby kúpil novú.“ Zojka je náš hlavný kontrolór zásob. Sleduje koľko máme toaletného papiera, krému, papierových vreckoviek, korenín a mlieka. Potom hlási potreby a nedostatky domácnosti nášmu rodinnému zásobovačovi Mirkovi. Teraz si upravuje rolák. O chvíľu docupká s gumičkami a kefou: „Prosím si jeden obyčajný cop. Ale daj mi ho nízko, aby ma netlačil pod prilbou,“ pripomína mi ešte a podáva mi kefu. Prečešem a zopnem jej krásne tmavé vlásky do copu. Občas povie au au a občas zatiahne vyčítavé Vérónkáá!! keď ju príliš šklbnem.
V: „Idem teraz urobiť desiatu, Zojorka. Môžeš si ísť zatiaľ čítať.“
Z: „No a mohla by som si čítať až poobede? Teraz by som sa radšej hrala.“
V: „Hmm… Len sa asi choď radšej hrať do vašej izby, aby si nezabávala brata. Lebo inak sa oblečie až popozajtra.“
Z: „Dobre. Idem si tam vyfarbovať.“
V: „Ďakujem. Zavolám ťa na desiatu.“
Samuel sedí na mojej posteli a pozerá cez okno na nebo. Hovorí, že keď zavrie oči, vidí vesmír. Stavila by som sa, že si ani nevšimol, že sa už treba prezliekať. Spýtam sa ho, či je vo vesmíre pekne, vyzlečiem mu domáci svetrík, dám mu ho do ruky a zopakujem mu, že sa musí vyzliecť a obliecť, pretože o chvíľu pôjdeme. Idem im nakrájať zopár jabĺk a dobaliť veci na lyžovačku. Rýchlo sa prezlečiem a idem pozrieť Samka. „Beny! Ty ešte nie si oblečený?!“ – „Ale ja som oblečený,“ hovorí moje indiferentné dieťa vecne a ďalej listuje v knihe o zvieratkách. Áno, je oblečený. Stále v domácom. Vyzlečený svetrík je zmuchlaný na zemi. Nemám čas sa s ním dohadovať a výchovne pôsobiť. Za veľkého kriku a odporovania ho prezlečiem. O dve minúty už sedí prezlečený a trochu vykoľajený pri jablkách v kuchyni. Zojka ho počkala, aby sa nehneval. Neviem si predstaviť empatickejšie a láskavejšie dieťa než je ona.
Z kuchyne ich ženiem obúvať sa. Zojka nachystá topánky aj pre brata. Beny donesie svojho plyšového Mamuta a nezabudne na sestrinho Krtka. Zvieratká chodia všade s nami. „Ďakujem za pripravenie topánok, Zojka,“ a dievčatko dostane pusu na líce. Pozriem z okna. Dedo Ivan je už tu. Obúvam sa. Zojka zamyká byt. Beny privolá výťah a potom nám podrží výťahové dvere.
Je 7:58 ráno. Deň sa sotva začal. Už nech sme na studenom vzduchu!
Autor: tikaka
