1. máj 2013

Náučný chodník Vojšín spája Starú Hutu a Malú Lehotu. Prvá tabuľa náučného chodníka v Starej Hute sľubuje ďalších 7 atraktívnych zastávok: vodopád, dve skalné vyhliadky, jazierko v lese, dva vrchy a kamenné more na záver.

Hľadá sa lúka!

Kúsok nad Hutou sme sa zastavili pri Starohutskom vodopáde. Potom sme sa stočili vpravo a začali sme prudké stúpanie popod andezitové skaly. O chvíľu sme boli povyše skál, ale stúpanie nekončilo. Škriabali sme sa hore, cez jasnozelenú bučinu, v ústrety vychádzajúcemu slnku. Les sa na chvíľu otvoril nebu a my sme sa ocitli na Jašekovej skale – prvom z dvoch skalných vyhliadkových miest.
-Ostaneme tu?
-Nie, nie! Poďme ešte hore. Keď tento kopec skončí, sadneme si niekde do trávy na slnko.
Šli sme teda ďalej a kopec nakoniec skončil. Deti zvesili plecia a povedali, že oni si chcú sadnúť, oddýchnuť a jesť. Lenže pred nami, za nami a všade naokolo bol len les. Lúka nikde, slnko nikde. Komáre štípali. Nemohli sme tam ostať.

Nad Starou Hutou

A tak sme kráčali ďalej a ďalej a ďalej nekonečným lesom. Pod spadaným lístím boli ukryté kamene, na ktorých sa deti neustále potkýnali. Cez chodník boli popadané konáre, do ktorých sa im zamotávali nohy. Po necelej hodine kráčania mali lýtka doškriabané a kolená obité. Ťahali sme ich za sebou a sledovali značenie. Lesné cesty sa tu odpájajú, pripájajú, križujú a ľahko by sme sa stratili, keby sme chvíľu nedávali pozor. Keď sa nám už zdalo, že snáď z lesa nikdy nevyjdeme, objavil sa pred nami kameňolom. Vstup tam bol zakázaný a tak sme si sadli len z kraja na skaly, na slnko, kam sa už komáre za nami neodvážili. Po veľmi osviežujúcej prestávke sme sa zanorili späť do lesa a pokračovali sme v úmornej, extrémne nudnej ceste.

Ako nás nezožral pes

Les skončil. Pred nami sa ukázali ohradené pasienky. Začali brechať psy. Podľa meniacej sa hlasitosti štekania boli nepriviazaní. Dúfali sme, že sú aspoň za poriadnym plotom. Schytili sme deti za ruku a takmer sme bežali popri drôtenej ohrade. Psovi sa vraj nedá utiecť, ale môžeme to skúsiť, nie? Značky nikde. Došli sme až k ceste. A teraz kam? Vľavo? Vpravo? Sme tu vôbec dobre? Budeme sa musieť vrátiť? Štekanie bolo hlasnejšie, ale nepribližovalo sa. Nádych, výdych. Fajn, neroztrhajú nás, asi sú naozaj za poriadnym plotom. Hladina adrenalínu sa vrátila do normálu a nám sa zazdalo, že napravo vidíme značku. Pobrali sme sa teda ďalej, popri  ohrade a opäť sme vošli do lesa. Opäť pod listami schované kamene a konáre a ešte k tomu do kopca. Podľa mapy sme mali byť už veľmi blízko Sedlovej skaly.

 Ohradený pasienok pod Sedlovou skalou

Sedlová skala – druhá z dvoch skalných vyhliadok – je miesto s dvomi lavicami, informačnou tabuľou a kúskom skaly, z ktorej vidno na kopce. Nič zvláštne. Zo Sedlovej skaly sme pokračovali späť do húštiny a dole kopcom cez les. „Ale veď to ideme naspäť!“ povedala Zojka, ktorá má v hlave kompas, a mala pravdu. Zišli sme z kopca a ocitli sme sa pri ohrade a štekajúcich psoch. Po pravde, po druhý raz by sme si túto kruhovú odbočku / zachádzku na Sedlovú skalu bez výčitiek odpustili. Nestálo to za ten čas, námahu a lesa sme už všetci mali plné zuby.

Po niekoľkých minútach pozerania do mapy a pátrania po značkách v najbližšom okolí, sme usúdili, že máme ísť rovno po ceste. Statok sme nechali za sebou a vykročili sme na druhú, oveľa zaujímavejšiu, a hlavne odlesnenejšiu časť nášho výletu.

Hľadá sa jazierko!

Kráčali sme po ceste, cez rozkvitnutú jar, okolo vleku, niekoľkých chátrajúcich domov, až k nefungujúcej chate Vojšín. Za ňou sme po krátkom rozhovore s mapou a s veľkou dávkou šťastia správne trafili do lesíka. Deti sa už tešili na jazierko v lese. Zbehli sme z briežka a stretli sme 3-člennú rodinu. „Tam nič nie je,“ povedala pani znechutene, „len nejaké bažiny alebo čo… Ideme naspäť!“ Začali sme tušiť, že z jazierka v lese nič nebude. Značenie sa znova stratilo. Dalo sa ísť vľavo alebo vpravo. Kto by si bol pomyslel, že správna cesta vedie rovno, do chrastia, po neznateľnom chodníčku?!

 Jazerec

K jazierku, resp. k bažine, sme sa nakoniec dostali. Ak tam niekedy nejaké jazierko bolo, teraz ležalo pod nánosmi pôdy, ihličia, lístia a konárov. „A ty si sa tešila, že si umyješ nohy, že?“ povedala Zoja s účasťou, pohladkala ma po kolene a dodala: „No, to asi nepôjde.. v takejto badžurine.. Budeš musieť nájsť nejaký potok.“ Umývanie nôh sa teda nekonalo. Možno 100 metrov od jazierka končil les a pred nami sa rozprestrelo rúbanisko. Značky, samozrejme, žiadne. Už sa nám ani do mapy nechcelo pozerať a povedali sme si, že to bude asi tadeto… a šli sme. Na slnkom rozpálenom rúbanisku si mravce stavali svoje zámky, motýle lietali z pníka na pník a my sme sa vyhrievali ako jašterice.

Hľadá sa…!

Po rúbanisku začali nádherné lúky a hájiky. Zvlnený chodník nás hojdal z dolinky na kopec a z kopca do dolinky, po mäkkej tráve posiatej kvetmi. Konečne! Dnes sme si to už naozaj zaslúžili. Prešli sme Bujakov vrch – prvý z dvoch kopcov, a cez tiahlu lúku lemovanú brezami a trnkami sme prišli až pod Vojšín. Na úplný vrch Vojšína – druhý z dvoch kopcov náučného chodníka –  sme sa nedostali, pretože značenie sa opäť stratilo. Nemali sme síl sa nad tým vzrušovať. Vykrývač pod Vojšínom bolo vidieť z diaľky a tak sme sa vybrali priamo k nemu, krížom cez lúky. Odtiaľ sme už videli Malú Lehotu.

 Vojšín

Prišli sme do Malej Lehoty, na križovatku 4 ciest (ak nerátam tú, z ktorej sme prišli). Myslíte, že tam bolo označené, kam máme ísť? Hádate správne: nebolo! Ani náznak. Krútili sme mapu, obzerali sme sa dookola a čakali sme, že nás osvieti. Našťastie šli okolo miestni a tí nám potvrdili, čo sme tušili: že rovno, rovno dole po ceste… a potom ešte o ulicu nižšie. Ďakujeme!

Posledný autobus z Malej Lehoty naspäť do Starej Huty sme nestihli. Bolo 5 hodín a tiene sa predlžovali. Deti si poliezli po Kamennom mori, a potom si spokojne sadli na lavičku autobusovej zastávky. Mirko šiel zatiaľ stopovať do Starej Huty, späť k autu.

Keď to zhrniem:
Ak to tam nepoznáte, veľmi pomôže odfotiť si mapu na prvej tabuli náučného chodníka, hneď v Starej Hute. Bez nej by sme mali oveľa viac problémov a zachádzok. Značenie je nevyhovujúce: nariedko, zarastené, zošúchané, nesprávne umiestnené, alebo žiadne. Chodníky neboli všade vychodené. Mapa a intuícia sú na nezaplatenie. A asi nie sme len my takí motáci, pretože tam blúdili takmer všetci, ktorých sme stretli.

Keby som to mala ísť znova, začneme až za Sedlovou skalou. Dovtedy to bola (s výnimkou vodopádu) dosť nudná prechádzka lesom s družným sprievodom komárov. S malými deťmi veľmi deptajúca.

Autor: tikaka