3. marec 2017

 

 

Aj domáce vzdelávanie má svoje nevýhody. Najprv bolo pre mňa ťažké ich nájsť. Vychovávať a vzdelávať deti doma je predovšetkým veľmi pozitívna a rozvíjajúca skúsenosť. Nakoniec sa mi podarilo objaviť tých nevýhod 6. Úplne všetky súvisia s osobou rodiča-vzdelávateľa-sprievodcu. Nevýhody pre deti som nenašla žiadne. Zatiaľ. Až nájdem, napíšem. Takže čo čaká rodiča, ktorý sa rozhodne nechať si deti doma:

 

1. Budete o sebe pochybovať

Často a veľa. Hlavne na začiatku. Ale aj neskôr. Možno aj po rokoch. Ak máte nejakým spôsobom „iné“ dieťatko, tak ešte viac. Ak ste sa rozhodli poňať celý proces vzdelávania voľnejšie a bez ohľadu na osnovy, tak ešte oveľa, oveľa viac.
 
V prvom rade musíme prekonať naše predstavy o tom, ako by to malo všetko vyzerať. To, čo sme si zažili v škole nás ovplyvňuje a ťahá, pretože to dôverne poznáme. Skĺznuť k napodobňovaniu školského systému je ľahké, lákavé a v konečnom dôsledku úplne popierajúce hlavný zmysel individuálneho vzdelávania.
Druhá vec, ktorá sa nám stavia do cesty, je porovnávanie – s inými, do školy chodiacimi deťmi, aj so vzdelávacím plánom. Tam už nastupuje ozajstný strach: Je v poriadku, keď moje dieťa ešte nevie čítať? Keď ešte nevie sčitovať s prechodom cez desiatky? Keď nechápe čo je povrchové napätie vody? Ostatní v jeho veku to už vedia! Nie je to veľký nedostatok? Má vôbec šancu to ešte niekedy v živote dobehnúť?!
 
Tento strach a pochybnosti nás paralyzujú, zneisťujú, podkopávajú našu sebadôveru a vieru v to, že to robíme dobre a správne. Časom tá najväčšia neistota pominie. Ostanú len občasné záblesky sebaspytovania, ktoré sú koniec-koncov celkom užitočné ak sa chceme zlepšovať a posúvať ďalej.

 

 
 

2. Odpor zo strany okolia

Nie, nebudú do vás hádzať zhnité paradajky, ani písať výhražné listy. A väčšinou to s vami budú myslieť naozaj dobre. Veľakrát milo, slušne a jemne vás budú v sokratovskom rozhovore presviedčať, že poslať potomka do školy by snáď predsa len bolo lepšie. V tom horšom prípade vám povedia, že ničíte život svojich detí.
Je ťažké si to vôbec nevšímať. Najmä ak odpor prichádza z radov blízkej rodiny. Ja mám šťastie na úplne salámistickú povahu a celkom tolerantné (alebo len taktne mlčiace) okolie, takže si po pravde neviem úplne presne predstaviť aké ťažké to musí byť.

 

3. Priority

Najprv sa musíme sami seba opýtať čo je pre nás dôležitejšie: vzdelávať deti doma alebo viesť komfortný, finančne (relatívne) stabilný život? Sme pripravení vzdať sa istoty a pohodlia, ktoré by sme mali, keby sme pracovali obaja? Je jeden dospelý ochotný pracovať a živiť celú rodinu, kým druhý je doma s deťmi?
 
Druhé preusporiadanie priorít môže prísť po začatí domácej školy. Byt či dom nebude nikdy uprataný. Na stoličkách budú časom fľaky od vodových farieb. Kľučky budú permanentne od lepidla. Lego bude aj na tých najnemožnejších miestach. Na stoloch sa budú hromadiť vystrihovačky, skladačky, knihy, výkresy, farbičky a časopisy. Na radiátoroch sa bude neustále sušiť nejaké oblečenie z vonku. Na chodbe bude nanosený kopec blata, piesku a kamienkov. V kuchyni budú fľaštičky a misky s kadejakými pokusmi. A možno budete na prechodné obdobie chovať dážďovky, mravce, žaby alebo húsenice motýľov. Patrí to k tomu. Deti sa hýbu, tvoria, žijú, skúmajú a popri tom zanechávajú za sebou niečo, čo v našich očiach vyzerá ako neporiadok. Deti sú šťastné, neorganizované špinďúry. Ak sa nechceme zničiť, čistý dom musí zmiznúť zo zoznamu dôležitých vecí.
 
Ďalšia oblasť priorít súvisí s dôverou v schopnosti a múdrosť detí. To je podľa mňa najťažšia časť. Ak chceme aby domáca škola nebola len školou doma, musíme sa naučiť dať deťom dôveru a tým sa vzdať časti svojej moci nad nimi. V mojom prípade bol prvý a najväčší šok, keď som nášmu 5 ročnému synovi našla v zásuvke škatuľku zápaliek. Po prvotnom premietnutí si všetkých hrôzostrašných vecí, ktoré by sa mohli stať som sa ho nie celkom pokojne opýtala, načo ju tam má. Pozrel na mňa trochu prekvapene a povedal: „No predsa na to, aby som s nimi mohol riešiť úlohy so zápalkami, čo sú v tej matematickej knižke, čo teraz robím.“ Aha! Odľahlo mi. A pýtam sa, či vie, že zápalky nesmie len tak zapaľovať, hlavne ak tam nie je nikto dospelý. On už mi nevenoval ani pohľad a znechutene povedal: „Ale veď ja vieeem! Nie som hlúpy!“ Odvtedy im verím viac. Nie vždy sa nám to vyplatí. Ten istý chlapec, ktorý vedel, že so zápalkami sa nehráme nám rozrezal svojim novým vreckovým nožíkom deky na posteliach a aj svoje tričko. Sankcie ho neminuli: nožík máme momentálne vo svojej držbe a dostane ho naspäť až v lete. O dôvere by som mohla písať ešte veľa. Je ťažké dať ju do rúk detí a nechať ju tam. Ale je to potrebné.

 

 
 

4. Čas na seba je nedostatkový tovar

Čo stihne bežný domškolujúci rodič počas bežného dňa: Odpovedať na otázky o rasizme. Dohliadať na deti, keď pripravujú raňajky. Pohľadať, pozrieť a porozprávať sa o videu o samopaloch a obrnených vozidlách. Nadiktovať diktát. Poliať bylinky v kvetináčoch, prípadne záhradu. Pomôcť s matematikou. Vysvetliť čo znamená porekadlo Láska hory prenáša. Uvariť obed. Utešiť vynervované dieťa, ktoré nenávidí prezliekanie sa. Ísť von. Vysvetliť, čo znamená ľadová povodeň. Vypočuť si detailný opis garáže, ktorú si chce dieťa postaviť z vankúšov a diek. Rozviesť debatu o tom, prečo mach a pleseň nie je to isté. Vypočuť si šomranie dieťaťa, ktoré nechce ísť domov. Pomôcť nájsť špeciálnu miniatúrnu lego-súčiastku v obrovskej polici plnej lega. Odpovedať na otázky o potápačoch. Odpovedať na otázky o kĺboch v robotických ramenách. Rozsúdiť deti, ktorých konflikt sa premenil na vzájomné škriabanie si tvárí. Povysávať. Pomôcť mladšiemu dieťaťu umyť záchod a kúpeľňu. Dozrieť na staršie dieťa pri zametaní a vytieraní chodby. Rozdiskutovať (ne)vhodné správanie počas cestovania autobusom. Zabezpečiť, aby sa deti včas pripravili na odchod na krúžky. Venovať sa pár hodín práci, za ktorú (pre zmenu) dostane plat. Prichystať večeru. Skúsiť si premyslieť plán na nasledujúci deň, skôr než zaspí. A ešte sa musí stihnúť najesť, prezliecť a umyť si zuby.
 
Čím sú deti staršie, tým je to lepšie. Pretože čím sú staršie, tým viac nás odbremenia od bežných domácich prác, sú schopné samostatnejšie pracovať na „školských“ veciach, vydržia si čítať aj viac hodín vkuse (a vtedy dajú pokoj), dokážu sa samostatne dopraviť z krúžku alebo na krúžok a hlavne: chápu, keď im poviem, že teraz by som naozaj potrebovala, aby mi dali hodinu času a nechali ma čítať si.
 
Pri menších, doma vzdelávaných deťoch je však čas pre seba len ťažko vybojovaným luxusom, hlavne ak druhý z partnerov pracuje od rána do večera. Dá sa to prirovnať k životu s novorodeniatkami a batoliatkami: Ani na záchode nie ste sami, čaj pijete studený a večer padáte do postele polomŕtvi.

 

5. Názor na systém sa zmení

Je veľmi pravdepodobné, že váš názor na celé fungovanie školstva sa zmení. Je veľmi pravdepodobné, že sa zmení k horšiemu. Záleží na tom, prečo ste sa pustili do domáceho vzdelávania. My sme si ho nezvolili ako formu vyjadrenia nedôvery škole a učiteľom. Mali sme iné dôvody. Po čase sme ale prišli na to, že s inštitúciou školy predsa len nie je niečo v poriadku.
 
Začali sme byť kritickí a začali sme vidieť nedostatky, aj keď sme ich pôvodne neplánovali hľadať. Začali sme porovnávať, posudzovať a prehodnocovať. Keďže na nás leží všetka zodpovednosť za výchovu našich detí, pochopiteľne sa o výchovno-vzdelávací proces (aj v školách) zaujímame viac než je v rodičovskej populácii bežné. A prišli sme na nepekné veci.
 
Prečo je to nevýhoda? Čím viac sa v tom človek rýpe a čím hlbšie sa dostáva, tým ja preňho ťažšie predstaviť si, že do tohto systému dieťa nakoniec dá. Začne hystericky hľadať alternatívy alebo obchádzky. Myslím, že to nie je správne a zdravé nastavenie. Ani pre rodiča, ani pre dieťa.

 

6. Učiť deti doma nie je ľahké

Po nádherných, sýto-farebných, fotoshopových predstavách o šťastných a stále usmiatych domškoláckych deťoch, ktoré sa nadšene vrhajú do učenia a samé si hľadajú nové a nové podnety, príde obyčajná, priemerne farebná realita. Realita bude o to obyčajnejšia a priemernejšia, o čo viac detí v rôznych ročníkoch doma máme. Tak isto, každé dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami nás postrčí ďalej od ideálnych a naivných predstáv o pravidelných exkurziách do múzeí, pravidelných fyzikálno-chemických pokusoch, ukážkových myšlienkových mapách, úhľadných denníkoch a bohatých výtvarných aktivitách.
 
Koľko doma učiacich rodičov verejne a otvorene hovorí o svojich chybách, zlyhaniach, pochybnostiach a zúfalstve? Koľkí priznajú, že na deti občas kričia, že ich nezvládajú a že ich musia nútiť k práci? Koľkí priznajú, že sa boja svojej nedostatočnosti? Koľkí úprimne povedia, že nevládzu trpezlivo sedieť nad svojim malým dislektikom, alebo pokojne zvládať svojho hyperaktívneho čerta, alebo nájsť silu každý deň znovuobjavovať cestu k svojmu autistovi? Koľkí pripustia, že ich deťom sa väčšinu času nechce vôbec nič robiť a niekedy si pripadajú ako bachari ktorí ich musia pod hrozbou trestu naháňať do práce?
 
Prevažne pozitívne svedectvá o domácom vzdelávaní na prednáškach, v blogoch a článkoch skresľujú našu predstavu o tom, aké to všetko bude a aké by to malo byť. Učiť deti doma nie je vždy ľahké a hladké. Nebudeme robiť parádne pokusy každý druhý deň. Nie je pravidlo, že naše dieťa bude rado a veľa čítať. Je možné, že narazíme na závažný problém s učením. Nebudeme chodiť pravidelne na výstavy, do divadla a do múzea. Budeme radi, keď sa tam dostaneme raz za mesiac. Veľakrát budeme väčšinu dňa riešiť emocionálno-vzťahové problémy a na tie akademické neostane čas ani chuť. Budeme sa deťom vyhrážať, že ich pošleme do školy 🙂 . Niekedy prejdú týždne počas ktorých sa budeme snažiť len o to, aby deti nezbúrali dom a nepozabíjali sa navzájom. Možno začneme rozdávať pečiatky za dobrú prácu a budeme to považovať za osobné zlyhanie, pretože sme si predsa sľúbili, že nikdy nepoužijeme takúto lacnú vonkajšiu motiváciu.
 
Učiť deti doma naozaj nie je len tak. Nemôže to robiť hocikto. Vyžaduje to veľa sebadisciplíny aj ochoty učiť sa a rásť spolu s deťmi. Vyžaduje si to ochotu vzdať sa svojho pohodlia, pokoru a odolnosť voči všetkému, čo so sebou domáce vzdelávanie prináša.

 

 

 

A čo napísať na záver, aby som neznela príliš pesimisticky? Len dve veci:
 

• • Rozhodnutie neposlať deti do školy je rozhodnutie viesť iný životný štýl. Keď máme iný životný štýl, nemôžeme očakávať, že budeme rozmýšľať, reagovať, konať a rozhodovať sa rovnako ako ľudia, ktorí tento životný štýl nemajú. Preto nemá význam sa s nimi porovnávať. Väčšina z nás, doma vzdelávajúcich rodičov, robí niečo, čo nás nikto robiť neučil. Nemáme po ruke návody, generácie skúseností, ani oporu v silnej a mnohopočetnej komunite. Snažíme sa viesť naše deti najlepšie ako vieme. A určite sa nám darí.

 

• Všetky tieto „nevýhody“ domáceho vzdelávania sú úplne smiešne a nepodstatné, zvyčajne riešiteľné a takmer vždy prekonateľné v porovnaní so všetkým tým skvelým, krásnym, originálnym, intímnym, radostným, dojímavým, ohromným, prekvapujúcim, šokujúco vtipným a jedinečným čo život s deťmi doma prináša.

 

 

 

Autor: tikaka