23. jún 2012
Autobus, lanovka, bager, čaj z horských bylín a vrtuľník. Čo majú tieto veci spoločné?
Autobus a lanovka
Vstávali sme so slnkom a nútili deti k spolupráci s vyhrážkou, že inak nestihneme autobus. Deti milujú autobusy, hlavne Beny, takže o kooperáciu a počúvanie na slovo sme mali postarané. Autobus sme samozrejme stihli a s prestupom v Brezne sme sa po 2 hodinách cestovania dostali na Srdiečko, k lanovke. Lanovke sa akosi nechcelo a kým sme čakali, kedy ju konečne pustia, rozoberali deti či sa bojím lanovky. Uistili ma, že sa mi nič nestane a že sa teda nemám čoho báť. Ja som sa bála aj tak, ale deti boli v extáze. Dokonca boli celý čas na lanovke zo Srdiečka na Kosodrevinu absolútne ticho.
Bager
Po vysadnutí z lanovky (naozaj sa mi nič nestalo), sa nám naskytol nečakaný pohľad na…bager. A ďalší bager. A stavenisko. Vyklčovaný pás kosodreviny, rozrýpanú blatistú cestu vo svahu. A ďalší bager. Všade okolo pásky “Zákaz vstupu“. Hm… Ale deti sa tešili. Stavebná technika je atraktívna. Je celkom nepodstatné, či je v centre mesta alebo na úpätí Nízkych Tatier. Bagre sa bo chvíli stratili z dohľadu, ako sme pomaly kráčali po modrej značke smerom na Krížske sedlo. Chodník lemovali lopúchy a križovali úzke potoky. Vzduch voňal vodou, motýle lietali dookola a mne sa zdalo, že by som takto mohla kráčať navždy.
Nad Kosodrevinou
S “kráčaním navždy“ však nesúhlasili naše deti, ktoré sa rozhodli, že chcú jesť. V sedle Príslop bol teda obed. Posledný kreker dochrúmali už uviazaní v šatke a potom zaspali (Zojka zaspala ešte skôr, držiac nedojedený kreker v ruke). Nasledoval dlhý, pomalý výstup na Krížske sedlo. Veľký ruksak vzadu, spiace dieťa vpredu, ťažisko tela neznáme. Stúpali sme, pomaly ale isto, čoraz vyššie. Otváral sa nám pohľad na zvyšky snehových polí, doliehal k nám hukot vody padajúcej do doliny zo strmých svahov. Tráva naokolo bola posiata kvetmi. Fúkal vietor. Po čase sa deti zobudili a hneď sa išlo lepšie.
Čaj z horských bylín
Kde som to však skončila? Autobus, lanovku aj bagre som už spomínala. Kedy však prišiel k slovu čaj z horských bylín? Kúsok za Poľanou, keď už sme deti nevládali niesť. Zložili sme ich zo šatiek a rýchlo sme zistili, že kto nevládze niesť, musí vládať motivovať. Začali sme im rozprávať o tom, ako dnes budeme spať na takej chate, kde výborne varia a majú tam čaj z horských bylín. To sa detičkám náramne páčilo a o chvíľu sa už sami medzi sebou povzbudzovali: „Poď! Poď! Ideme na čaj z bylín horských. Poď, lebo ti to všetko vypijem!“
Zoja a značka
Z Poľany na Chopok je však ďaleko a ani čaj z horských bylín nie je všemocný. A tak sme si spievali a recitovali do kroku pri stúpaní na Dereše. Slnko sa začalo skláňať a jeho odraz na skalách zmäkol. Keď sme prechádzali cez mestá skalných vežičiek, Zoja povedala: „Pozrite, to vyzerá ako cintorín!“ a my sme museli súhlasiť. Zapadajúce slnko dodávalo skalám okolo nás dramatický vzhľad, kamenní mužíci vrhali tiene niekoľkonásobne dlhšie než oni sami.
Vrtuľník
Všade bolo ticho. Krásne, hebké ticho. A potom, keď sme obišli jednu z posledných veľkých skál, ticho prerušil vrtuľník. Deti ožili. Aj keď krok už mali od únavy neistý, našli v sebe zvyšky síl a kráčali a kráčali, aby boli čo najskôr čo najbližšie k vrtuľníku, ktorý lietal z doliny na Chopok a späť – hore, dole, hore dole…každých pár minút vyniesol na vrch stavebný materiál. Držali sme deti za ruku a miestami sme pobehli. Boli sme už takmer pri chate, keď vrtuľník letel znova. Vzduch zvírený vrtuľou nás zhodil do trávy, strhol nám šatky z hlavy a odniesol ich medzi kamene poniže nás. Očakávateľné, ale aj tak nečakané. Videla som deťom v tvári, ako sa k obdivu pridal rešpekt. Vrtuľník zložil náklad a odletel. Mirko šiel po šatky a my sme došli k chate. Už bolo šero. Vrtuľník znova letel nahor.
Takže čo majú spoločné autobus, lanovka, bager, čaj z horských bylín a vrtuľník? Pomohli nám udržať Zojku a Benjamínka na nohách, s úsmevom v očiach aj v srdci, od skorého rána do neskorého večera, aby sme mohli prežiť v Nízkych Tatrách zaujímavý deň, ktorý nám opäť raz pripomenul, že byť v horách je privilégium.
| Ako sa tam dostať: |
| Potrebujeme sa dostať pod hrebeň Nízkych Tatier, do Trangošky. Trangoška sa nachádza na juh od Chopku. V Podbrezovej (pri Brezne) odbočíme na Bystrú / Mýto pod Ďumbierom. V Bystrej budeme odbočovať doľava na Stupku / Srdiečko / Trangošku. Potom pokračujeme stále rovno k horám, smerom na Srdiečko / Kosodrevinu. Auto môžeme parkovať na veľkom bezplatnom parkovisku v Trangoške, alebo vyjsť ešte vyššie a nechať ho (tiež bezplatne) až pri Srdiečku, kde je spodná stanica lanovky. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Zo Srdiečka sa môžeme odviesť lanovkou na Kosodrevinu, alebo si to vyšliapať po vlastných. My sme zvolili lanovku. Z Kosodreviny nás čaká veľmi príjemná cesta po modrej značke, smerom na Drevenicu pod Derešmi. Ideme medzi kosodrevinou a trávou, popod hlavný hrebeň. Až k Drevenici pod Derešmi to zvládne každý: stúpanie takmer žiadne a terén nenáročný. Od Drevenice pod Derešmi začneme strmšie stúpať, objavia sa aj skaly, vegetácia tu býva hustejšia a vyššia, pre malé dieťa nepríjemná. Modrá značka nás zavedie až na hrebeň. Tu sa stočíme vpravo a budeme pokračovať po hrebeni, po červenej značke. Terén je rôznorodý, ale nie ťažký. Stúpame zľahka a nenápadne. Ide sa po holiach, občas sa na ceste objaví zopár skál. Pred Derešmi sa typický hôľny chodník zmení na chodník urobený z veľkých ploských kameňov. Pre deti je to veľmi atraktívne a ani nevedia ako a už sú na Derešoch. Cesta z Derešov na Chopok má podobný charakter: cestička z veľkých kameňov nás dovedie až ku Kamennej chate pod Chopkom. Celá trasa z Kosodreviny až na Chopok má 13 kilometrov, celkové stúpanie je okolo 760 m. Dospelý človek to prejde za 4 hodiny. |
| Pre deti: |
| Hory, potôčiky, zvyšky snehu, skaly, lanovka, a na záver horská chata s výborným jedlom a bylinkovým čajom. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Informácie o lanovke Srdiečko – Kosodrevina nájdete TU. Informácie o ubytovaní v Kamennej chate pod Chopkom nájdete TU. |
Autor: tikaka
