Od oceánu k horám

24. august 2014

Blížil sa víkend a predpoveď počasia konečne vyzerala priaznivo: bez dažďa, znesiteľný vietor a pocitová teplota nad 3 stupne. Vybrali sme sa na výlet do hôr. Naša skupina znudených mládežníkov neprotestovala, čo sme po predošlých skúsenostiach s nimi brali ako súhlas.

My štyria sme šli stopovať, aby sme si ušetrili 3 kilometre po ceste na koniec fjordu. Zastavilo nám hneď prvé auto, ktoré vychádzalo z prístavu. Počas niekoľkých minút cesty sme sa od pána v aute stihli dozvedieť, že zopár podnapitých dobrovoľníkov z našej organizácie minulú noc narobilo škodu v prístave, odviazali loďky, napustili do člnkov vodu a do jednej nasypali niečo ako ovsené vločky. Ospravedlnili sme sa za neznámych páchateľov a sľúbili sme mu, že to prešetríme. (To sme ešte netušili, že neznámi páchatelia boli ľudia z našej skupiny mládežníkov a tie ovsené vločky boli hrudky práškového hasiaceho prístroja, ktorý ukradli z domu kde bývali.) Pán nás vysadil na konci fjordu a ešte nám aj poradil peknú trasu hore údolím, okolo veľkých skál a mnohých vodopádov. Ale to predbieham. Potom otočil auto a odviezol sa späť do dediny. Ľudia sú tu veľmi dobrí a láskaví.

Mali sme pred ostatnými vyše hodiny náskok. Pomaly sme sa vydali hore kopcom, v ústrety veľkej skalnatej hore. Všade ticho. Naozajstné, úplné, viacvrstvové, zložité ticho. Ani vietor, ani vták, ani autá, ani ľudia, ani bzukot múch, ani hrkot vody, nič. Kráčali sme cez kamene, mach a tvrdé lišajníky, kríky vresu a čučoriedok. Prekračovali sme malé potôčiky, prechádzali sme cez vyschnuté riečiská. Po oboch stranách sa dvíhali kopce a z nich padali ku dnu údolia stuhy bielej vody. Nádhera. Ani sa to vypovedať nedá. Človek tu zabudne na všetko zlé a nepríjemné. Po pár kilometroch sme prišli k niekoľkým veľkým vodopádom a tam nás dobehla naša skupina.

Z 15 ľudí prišli s našou spoluvedúcou Elenkou len 5-ti. Zhodnotili, že ostatní sa asi otočili a šli naspäť, pretože ďaleko za nimi nebolo nikoho vidieť. Pokračovali sme ďalej k zasneženému sedlu. Roztrúsili sme sa, na chvíľu sme sa navzájom stratili z dohľadu, a keď sme sa opäť stretli, odrazu bolo ľudí 15. Elenka mi neskôr porozprávala, že jedno dievča zo zaostávajúcej skupiny k nej prišlo a nakričalo na ňu, že ako si to len ona dovoľuje – nepočkať na nich a že čo by robila, keby sa im niečo stalo?! Elenka jej pokojne vysvetlila, že keďže majú 15-18 rokov, sú v podstate zodpovední sami za seba a taktiež by si mali uvedomiť, že toto je turistika a nie nedeľná prechádzka cez kúpeľné mesto… a preto treba kráčať a nie sa šuchtať.

Skupina bola teda kompletná, mohli sme ísť ďalej. Ešte pred tým sme však polovicu z nich hlboko urazili, keď sme im povedali, nech si svoju hlasnú a nepríjemnú hudbu láskavo počúvajú cez slúchadlá a neobťažujú ňou nás, ostatných a okolitú prírodu.

Chodník sa stočil, odrazu bol strmší a začal sa strácať. Ostali iba skaly, sutina a útesy. Kopec bol tak strmý, že sme museli každú chvíľu oddychovať. Bol taký strmý, že sme si museli pomáhať rukami. Zopár ľudí sa vybralo rovno cez skaly. Sedeli sme na tráve a pozerali sme do doliny, keď sme začuli tichučké „prepáčte!“. Nevedeli sme, čo sa deje, tak sme sedeli ďalej a pozerali sme do doliny. A potom pár metrov od nás preletela skala väčšia ako hlava. Ľuďom na útese sa to asi zdalo celkom zábavné, lebo sa zasmiali, niečo si povedali a liezli ďalej. Vôbec si neuvedomovali, že lezú cez nebezpečný terén tesne za sebou. Dobehli sme ich až v sedle. Mirko sa im snažil vysvetliť, že to, čo sa stalo bolo celé zlé a nesprávne a že takto sa to predsa nerobí. Snažil sa im vysvetliť, že mohli niekoho zabiť, že mohli seba zabiť. Snažil sa im vysvetliť, čo treba robiť keď uvoľnia kameň a ten sa začne rútiť na ľudí pod nimi. Viete aká bola reakcia? Smiali sa a vyškierali.

Od mora prichádzala hmla, plazila sa hore údolím a zachytávala sa na ostrých vrchoch, ako keby sa tam napichla. Mraky striedavo hustli a trhali sa. Schladilo sa. Mládežníci si posadali na skalu a vytiahli obed. Zrušili sme ich a povedali sme, že o 5 minút začíname zostup. V hustých mrakoch sa sotva viditeľný chodník strácal a naozaj sme nemali chuť ostať s nimi visieť niekde na hrebeni. Prevrátili očami, pravdepodobne si vulgárne ponadávali, každý vo svojom jazyku a neochotne si zbalili chleby späť do ruksaku.

Zišli sme nižšie a nechali sme mraky nad sebou. Zastavili sme sa pri obrovských skalách uprostred planiny. Skaly sa kedysi dávno odtrhli z hory a skotúľali sa na rovinku pod horou. Už obrástli machom, tečie pomedzi ne potôčik a celá okolitá príroda ich prijala za svoje. Ako keby tam vyrástli zo zeme. Konečne sme si mohli sadnúť a najesť sa. Boli už 2 hodiny poobede a boli sme celkom hladní. Naše dve drobné deti dnes opäť stúpli v našich očiach. Ani sa nesťažovali, ani nešomrali. Zatiaľ čo o 12 rokov starší ľudia tam doslova takmer odpadávali od vyčerpania, oni si hopkali dole kopcom a rozoberali, aký by bol najspravodlivejší trest pre niekoho, kto by ukradol všetky veci z TESCA.

Pri veľkých skalách sme našu zodpovednú skupinu mladých horalov stratili z dohľadu. Prečo? Pretože sa vychytili a bez slova odišli práve keď sme boli za skalami a nevideli sme ich. Ostávalo nám len dúfať, že pri svojom prístupe a skúsenostiach trafia domov a nikto po ceste nezaostane a neskolabuje. Po čase sme dobehli skupinu troch dievčat, z ktorých jedna bola na konci so silami a strácala rovnováhu aj na rovnej ceste. Pod horou sme dobehli ďalšieho chlapca, ktorý bol tak zničený, že si musel každých pár minút sadnúť a oddýchnuť si, aby vôbec vládal kráčať. Myslíte že mali so sebou aspoň fľašu s vodou? Alebo nejaké jedlo či sladkosť? Kdeže! Načo?! Je predsa úplne normálne vydať sa na 18 kilometrovú túru do absolútne nepredvídateľných kopcov, v celodennom vetre a teplote okolo 5°C bez akéhokoľvek jedla a fľaše s vodou! Hlavne že sa všetci tvárili kyslo a pohoršene, keď sme im deň pred tým hovorili čo všetko si musia bezpodmienečne zobrať so sebou!

Našťastie sa všetci zdraví dostali domov a ešte sme aj stihli sprchu na plavárni. Celý večer sedeli na gaučoch s výrazom smrteľnej únavy na tvári. Zojka a Benjamínko sa zregenerovali rýchlosťou blesku a pobehovali medzi rozvalenou mládežou. Večeru som varila sama, ale vôbec mi to nevadilo. Nemala som chuť byť s ľuďmi, ktorí majú takýto prístup, nulovú zodpovednosť a minimálnu úctu k prírode, sebe a ostatným. Povedala som si, že toto bol prvý a posledný krát čo sme šli do hôr so skupinou ľudí ktorých nepoznáme a o ktorých vieme, že nerešpektujú žiadne pravidlá… pretože si myslia že sú príliš úžasní na to, aby sa nechali obťažovať nejakými pravidlami. Bola to predovšetkým naša chyba. Mali sme byť prísnejší. Mali sme ich držať nakrátko. Ale my sme si to tiež chceli užiť a nechceli sme mať z výletu vojenský výjazd. Mali sme byť menej sebeckí. Človek sa učí na vlastných chybách.