Ohnište (1538 m.n.m) a Slemä (1514 m.n.m.)

1. september 2016 

Meteorológovia sľubovali ďalší modronebový deň na sklonku leta a ja som zúfalá sedela nad mapou. Kam len ísť? Kam len ísť?! Keď si uvedomíme, že sú prázdniny a ešte k tomu predĺžený víkend a ešte k tomu šnúra pekných dní, dostaneme stovky turistov na horách. Tlstá a Ostrá? Chopok? Krížna? Kozí chrbát či Zvolen? Všetky tieto miesta budú zaplavené ľuďmi. Čo je fyzicky dostupné pre 6 ročné dieťa, je dostupné pre každého…a to sa v slnečné voľné dni pozná.

Zavítala som teda prstom na mape do oblasti, ktorú vôbec nepoznáme a ktorá patrí medzi „nízkoprofilové hory“ – severné predhorie Nízkych Tatier. Vybrala som okruh vedúci cez dva vrcholy: Ohnište a Slemä. Voľba sa nakoniec ukázala ako správna – ľudia takmer žiadni, túra vďačná a nie až tak ťažká, výhľady nadštandardné, príroda nezničená ba až divoká, zaujímavosti počas cesty dostatočne motivujúce. A k tomu všetkému ešte záverečný, adrenalínový minizážitok, keď Samko tesne nestúpil na nádhernú, učebnicovú vretenicu, ktorá vzápätí v panike ušla do trávy.

Ešte nebolo ani 7 hodín, keď sme prechádzali okolo rozprávkovo-Habakukovo vyzerajúcej stavby kameňolomu pri Malužinej. Pokračovali sme asfaltovou cestou hore Svidovskou dolinou a čakali sme na slnko. Lúče sa dlho len trhali o vrcholky stromov a v širokých pásoch pretínali ranný opar. Dolina znásobovala každý zvuk a každý hlas, odrážala šumenie ihličia aj hukot vody. S prichádzajúcim dňom dostával les farby a zem začala vydávať svoju vôňu. Údolie nás vyviedlo na pasienok. Kravy chvíľu pozerali, ktože im to ide cez jedáleň, ale potom sa vrátili k rannej pijatike. Za zvonenia zvoncov, na slnečnom briežku, zastavili sme sa na prvú prestávku. Boli sme v Svidovskom sedle a pred nami bol ďalší výstup cez les pod Ohnište.

Ak chceme ísť na Ohnište, čaká nás 20 minútová odbočka z hlavnej, zeleno-značkovanej trasy. Neskôr sa vrátime po tej istej ceste. Ohnište samotné nie je ničím zvláštne, snáď len jedinečným výhľadom na Chopok a Ďumbier. Ľudia sem však chodia najmä pre vápencové skaly a veľké skalné okno, ktoré sa chváli, že je najvyššie na Slovensku. Vedie k nim neznačený chodníček smerom na západ. My sme sa zastavili pri vápencových terasách a ďalej sme už nešli. Najunavenejší člen našej skupiny rozhodol, že dnes skalné okno neuvidíme. Vec sa má tak, že k oknu treba celkom dosť klesať (a cestou späť zas stúpať) a na to neostávalo síl a chuti.

Po návrate z Ohnišťa sme prešli cez lúky Prednej Poľany a lúku v Michalovskom sedle, odkiaľ vedie odbočka k prameňu. Po niekoľkých stúpajúcich serpentínach sme sa dostali na vrch Slemä. Na Slemä nájdeme zaujímavý pamätník z II. Svetovej vojny – zvyšky zrúteného prepravného lietadla, ktoré z neznámych príčin havarovalo. Tragickú nehodu nikto neprežil a lietadlo ostalo tam, kde spadlo. Deti skonštatovali, že je to hrozné a strašné, a že by nechceli, aby bola vojna a aby museli byť lietadlá, ktoré odvážajú zranených z boja (tak, ako toto lietadlo). Dokonca aj náš syn, ktorý sa zaujíma o granáty, míny a bomby uznal, že situácia, z ktorej vzídu tisíce mŕtvych a zranených, v ktorej padajú lietadlá a ľudia sa boja nie je dobrá. A k tomu stačilo jedno polorozbité lietadlo a zopár spomienkových príbehov na informačnej tabuli. Takéto pamätníky majú oveľa väčší zmysel ako mramorová doska s vencom umelohmotných kvetov.

Zo Slemä sme zišli príjemnými lesnými serpentínami a nepríjemným vysokým a hustým porastom k pozorovaciemu bunkru a potom ďalej po ceste a cez lúky až k chatovej oblasti a k parkovisku na Michalove. Zojka stále rozprávala, Samko sa hral svoje hry s palicou. Zojka nachádzala popri chodníku hríby (Nepíšem že hľadala! Jej tie huby samé skáču do ruky.) a Samko rýpal palicou do hliny, švihal do kríkov a pospevoval si tiché zaklínačky. Tak, ako na začiatku dňa, tak aj teraz boli tiene dlhé, že by ich už ani lúčne koníky nepreskočili. Tak, ako na začiatku dňa, tak aj teraz mala tráva mäkkú, teplú farbu a vrcholky stromov trhali široké pásy svetla.

Autor: tikaka