28. február 2013

Mali sme plán

Hej, veruže sme mali! Našťastie sme okrem plánu mali aj mapu. Pretože inak by sme Štiavnickými Baňami blúdili oveľa dlhšie…možno aj dodnes.

Vyrazili sme z centra Hornej Rovne, od starej požiarnej zbrojnice a rezko sme si kráčali okolo zasnežených áut a dvorov hore po ceste. Na prvej križovatke, ešte skôr než sme opustili obec, sa nám modrá značka stratila. Dobre to začína! Po chvíli sme ju našli. Viedla nás hlbokým topiacim sa snehom, po bežkárskej stope. Trvalo nám ešte niekoľko hľadaní kým sme pochopili, že keď nás značkovanie zradí, treba veriť bežkárskej stope. Bežkári vedia, čo robia.

Biele stopy

Dedinu sme nechali za sebou. Vstúpili sme do krajiny sivého snehu, nahých stromov a nehybných strání. Deti sa hrali na bežkárov a kĺzali sa po snehu. Po chvíli sa zmenili na laň (Zoja) a somára (Beny). Benjamín nám dôrazne vysvetlil, že on nie je žiadny Somárik, ale Somár. Veľký Somár. Bolo zaujímavé oslovovať vlastného syna Veľký Somár. Všetci sme z toho mali zábavu, každý z iného dôvodu.

Kráčali sme po úbočiach a cez lúky. Po ceste sme videli lane, dravce krúžiace pod oblohou, zelený mach a pomýleného pavúčika ktorý si myslel, že už prišla jar. Ku koncu sme medzi stromami zazreli zamrznuté Vindšachtské jazero. Dohovárali sme slnku, aby už konečne začalo svietiť aj na nás. Kopce okolo žiarili v slnečných lúčoch, len my sme boli stále v tieni. Aj napriek tomu sa otepľovalo a sneh sa pod nami začal prebárať čoraz viac. Niekedy sme sa prepadli až povyše kolien. Čo bolo horšie, začali sa prebárať aj deti, ktoré doteraz namrznutý sneh ako-tak držal. Postup sa spomaľoval a síl nám všetkým rýchlo ubúdalo.

Plán sa upravuje

Zrazu sa pred nami objavili lavičky a tabuľa náučného chodníka. Sadli sme si a dívali sme sa do doliny na Vindšachtské jazero. Nemôžeme pokračovať ďalej po modrej – to nám bolo jasné. Musíme sa čo najrýchlejšie dostať na normálnu cestu, kde môžeme deti odniesť bez toho, aby sme sa prepadli do snehu po pás.

Vstali sme a pustili sme sa rovno dole k tajchu. Napojili sme sa na náučný chodník a čoskoro sme došli k chatovej osade nad vodnou nádržou. Tam sme si trochu poblúdili: bežkárska stopa sa stratila a s ňou sme sa stratili aj my. Ale nakoniec sme prišli až na hlavnú cestu.

Plán získava úplne novú podobu

Pri Evičkinom jazierku bolo pusto. Sadli sme si na vyhriaty múrik a jedli sme. Deti vyzerali byť zničené. Bolo treba vymyslieť, ako sa dostaneme späť do Hornej Rovne, kde sme nechali auto. Po obede sme s Mirkom vyhútali, ako to urobíme: Pôjdeme všetci spolu ďalej po ceste, až do Štiavnických Baní. Tam odbočíme na cestu, čo vedie do Hornej Rovne. Mirko potom pobeží dopredu, zatiaľ čo ja a deti pôjdeme pomaly za ním. On sa potom vráti po nás autom, aby sme nemuseli šľapať až hore.

Evičkino jazierko

Spokojní s našim novým plánom sme sa pobrali ďalej po hlavnej ceste do centra Štiavnických Baní. Pred Matričným úradom nám ochotný pán potvrdil, že tou cestou na ktorú chceme odbočiť sa naozaj dostaneme do Hornej Rovne. Prešťastní sme opustili hlavnú cestu a pokračovali sme ďalej.

Už žiadny plán!

Nie, Mirko nakoniec nešiel napred a neprišiel po nás autom. Dostali sme sa do spleti úzkych chodníčkov, ktoré sa vinuli medzi hradbami snehu a spájali zdanlivo opustené domčeky a chatky roztrúsené po úbočí. Pri domoch stáli snehom zavalené autá, vozíky a stroje, a ja som si nedokázala predstaviť, ako sa tam dostali.

„Dostaneme sa tadeto do Hornej Rovne?“ spýtali sme sa deduška s nebesky modrými očami a nádhernou, melodickou slovenčinou. „Áno, pravdaže!“ povedal on. „Tuto rovno a potom zabočíte a potom doľava,“ mávol rukou pred seba. Prehodili sme s ním ešte pár slov a vykročili sme smerom, ktorý deduško naznačil. Všetko sa zdalo byť v poriadku, až po najbližšiu križovatku: ani jedna z ciest nešla doľava.

Kade pôjdeme?

Zvolili sme taktiku: choď najstrmšou cestou priamo hore. Mirko so Zojkou na pleciach nás predbehli a o chvíľu sa stratili za zákrutou. Benjamín sa nechcel niesť. Bez slova kráčal do kopca. Padal, vstával a kráčal. Snažila som sa ho trochu tlačiť odzadu a povzbudzovala som ho, čo mi dych stačil. Zdalo sa, že ma nevníma. Len šiel a šiel.

Potom kopec skončil. Vyšli sme na ozajstnú asfaltovú cestu lemovanú ozajstnými domami so záhradami. A z nejakého dôvodu (asi z dôvodu totálnej dezorientácie a z dôvodu odporu k akémukoľvek ďalšiemu stúpaniu) sme sa rozhodli začať po nej schádzať dole, preč od domov. Nemalo to logiku a bolo to proti všetkému, čo sme robili doteraz. Našťastie sme sa rýchlo spamätali a Mirko sa vrátil späť k tým ozajstným domom so záhradami – opýtať sa na cestu: „Prosím vás, ako sa dostaneme do Hornej Rovne?“ – „Ale veď toto je Horná Roveň.“ – „Aha… Ďakujem.“

Ťahali sme deti za sebou po ceste. Dúfali sme, že Horná Roveň nie je príliš rozľahlá. Dúfali sme, že to nie je jedna z tých dedín, ktoré majú 3 súbežné hlavné ulice a ďalšie 2 skoro-súbežné menej hlavné ulice. Držali sme sa vpravo. Mali sme pocit, že to je ten správny smer. Z jednej zo záhrad na nás vybehol veľký čierny pes. Poštekal si a šiel chvíľu za nami. Keď nás vyprevadil za hranicu svojho územia, vrátil sa naspäť. A potom…potom sme uvideli starú požiarnu zbrojnicu a naše auto.

Veľmi rada som si sadla. Cítila som sa ako ťažný kôň po týždni v hore. Aj deti asi 10 minút sedeli pokojne v autosedačkách a sústredene chrúmali jablká. Potom sa začali blázniť, smiať a spievať si. Kde na toto všetko berú energiu?

A aký bol vlastne ten pôvodný plán? To radšej ani nenapíšem. V svetle zažitého vidím, že bol už vopred odsúdený na potupné zlyhanie. No, čo už! Občas sa prerátame.

Takto sme išli: