24. september 2019
Víle sa zdalo, že započula ako Zojka povedala o Smejke že je tučná. Víla to Smejke prezradila a Smejku to zarmútilo. Viac ako narážka na jej vzhľad ju mrzel fakt, že Zojka sa tvárila ako jej kamarátka a pritom o nej za chrbtom hovorila škaredé veci. Výsledok bol taký, že Smejka plakala v izbe, potom plakala v tkáčskej dielni, pridala nejaké to búchanie dverami a celkom emocionálny výstup. Nechcela pochopiť, že Zojka nevie po anglicky až tak dobre, aby sa mohlo každé jej slovo brať vážne. Nechcela prijať, že Zojka je dieťa, ktoré možno ešte nechápe, že hocijakým spôsobom komentovať vzhľad iného človeka nie je vhodné. Nedokázala poňať, že Zojka možno hovorila o niečom úplne inom a Víla iba zle počula. Jediným východiskom z celej situácie bolo stretnutie Víly (ktorá jediná počula čo Zojka povedala), Smejky, Zojky, mňa a pomocníčky Máji.
Stretli sme sa pekne vonku v záhradnom altánku, stoličky do kruhu, komáre štípali, zavlažovače na poli rytmicky vŕkali. Po 10 minútach rozhovoru sme zistili, že Víla si nie je úplne istá tým, čo počula. Tak isto sme zistili, že Smejku trápi, či nebudem v konfliktoch vždy uprednostňovať svoje deti pred ňou. Tiež sme zistili, že Smejka si to potrebovala vyrozprávať, ale bála sa nás, pretože sme noví. Tak. Na konci stretnutia sme sa všetci smiali až nás bruchá boleli, pretože z nás spadlo napätie a boli sme ochotní sa smiať úplne na hocičom. Rozhovorom sme prišli na to, že jadrom problému nebolo ani tak to, či Zojka niečo povedala alebo nepovedala, ale celková neistota a nedôvera pôvodných obyvateľov domu voči nám – novoprišelcom. Nech žije komunikácia!
Problémy sa tu riešia hneď, otvorene, priamo a nahlas. Nič sa netutle ani nezametá pod koberec. Či sa tu všetci majú radi? Určite nie. Ale obe “znepriatelené“ strany o tom vedia a napriek vzájomnej nesympatii sa rešpektujú a správajú sa k sebe slušne. Niekedy až tak slušne, že by som sama nikdy neprišla na to, že sa nemajú radi. Ak má niekto niečo na srdci, začne sa o tom hovoriť. Cieľom je, aby bol vzduch čistý a nebola potreba ohovárať za chrbtom alebo živiť tichý hnev.
Zaujímavou črtou tohto prostredia je, že nič nikomu neujde. Čokoľvek sa udeje, povie, zašomre, podarí alebo nepodarí, vždy je nablízku niekto, kto si to všimne a začne sa zaujímať. Navyše, domy sú drevené a je v nich počuť úplne všetko: každé slovo, dupnutie, šuchnutie, spadnutá kefka či telefonát. To v podstate nie je zle, ba naopak. Výsledkom je prostredie kde sa neohovára, nenadáva, o ľuďoch sa hovorí pekne alebo vôbec a sťažnosti sa vyjadrujú nahlas a adresne. Kto sa potrebuje porozprávať v súkromí, ide na prechádzku alebo aspoň von z domu – do altánku.
Chcete pravdu? Som rada, že sa môžem občas skryť za slovenčinu (len v našej izbe, za zavretými dverami a čo najtichšie) a porozprávať sa bez toho, aby niekto načúval. Nemusím sa báť, že niekto niečo započuje, zle si to vysvetlí a potom sa tým bude trápiť. Lebo Kamaráti majú často problém spracovávať informácie, posúdiť ich, vyhodnotiť a správne pochopiť. Na jednej strane je dobre, že ľudia sú tu k sebe pozorní, vnímajú sa, zaujímajú sa a dávajú pozor na to, čo sa v ich okolí deje. Na druhej strane – občas s Mirkom riešime veci ktoré by ani nemal nikto počuť, ako napríklad osobné informácie o Kamarátoch, ich zdravotný stav, plány na ďalší týždeň ktoré zatiaľ nie sú isté a bolo by zbytočné aby o nich všetci vedeli.
Budeme si musieť zvyknúť, že si treba dávať pozor na to čo a ako povieme. Je to dobrá škola! Až tu som si uvedomila, koľko zbytočných negatívnych vecí za deň vypustím z úst a ako zbytočne často nahlas hodnotím situácie, udalosti a zážitky bez ohľadu na to, aký dopad to bude mať na ostatných.
Autor: tikaka
