23. august 2015
Sedíme si v kuchyni pri obede a rozmýšľame, čo budeme robiť cez víkend.
„Mohli by sme ísť na výlet,“ hovorím Mirkovi.
„Niekde, kde sme ešte neboli?“ pýta sa Mirko.
„No, ak chceme ísť niekde, kde sme ešte neboli, máme dve možnosti: Môžeme ísť na prechádzkový, poldňový výletík tuto za kopec. Alebo môžeme skúsiť takú náročnejšiu túru. Vyzerá zaujímavo, aj skaly sú tam, aj jaskyňa, aj reťaze…“ vymenúvam atrakcie a akosi zabúdam, že pol metra odo mňa sedia naše deti, ktoré počúvajú každé slovo.
„Áno, áno!!! Ideme na veľký výlet! Na skaly! Tam ideme!“ nadšene vykrikuje naše potomstvo a ja dodávam to, čo som chcela dodať pred tým, ako ma prerušili: „Ale je to veľmi dlhá túra. A kopec je tam strmý a dlhočizný…taký veľký ste ešte nikdy predtým nevyšli. Musíte sa pripraviť na to, že vás budú bolieť nohy a možno aj nebudete vládať. Nevadí?“
„Nevadí! Ideme na skaly! A do jaskyne! My to zvládneme!“ povie rozhodne náš syn a Zojka prikyvuje.
O pár minút na to už sedím pri mape a zisťujem, že sme sa práve rozhodli pre 6 hodinovú túru, dlhú viac než 15 kilometrov, s prevýšením cez 1000 metrov. Ešte raz skúšam deťom vysvetliť a priblížiť, ako asi náročné to všetko bude, ale zdá sa, že ony už sú rozhodnuté: Ide sa a hotovo.
Je nedeľa ráno, v Blatnici je 9 stupňov. Gaderská dolina trpezlivo čaká na svitanie. „Aha, ten potok je ale krásny! Taký….sivo-zeleno-hnedý. Ale hlavne zelený. To je pekné!“ rozplýva sa Zojka. Pod Blatnickým hradom opúšťame cestu a žltú značku a vchádzame do Vápennej doliny. V lese je ešte šero a úplné ticho. Ani vtáčik nepípne, ani myška nezašuchoce, ani vietor nezašumí. Nič. Strašidelné, tmavé ticho. Okrem toho nás tabuľa pri vstupe do doliny informovala, že vchádzame na územie so zvýšeným výskytom medveďa. O to strašidelnejšie nám to ticho pripadá a snažíme sa búchaním a tlieskaním plašiť prípadných mackov, vždy keď si spomenieme.
Chodník sa nakloní a objavia sa bielosivé skaliská – trollovia čo skameneli pri posiedke v lese. Deti hľadajú ich tváre, paže, otvorené ústa a oči v skamenenej večnosti na úpätí Tlstej. Objavujú diery a jaskynky a hádajú, aké všetky zvieratá v nich asi bývajú. Zastavujeme sa. Vyzliekame bundy. Pijeme. Chodník ďalej úprimne stúpa do strmého kopca. Odrazu sme pri jaskyni Mažarná a zisťujeme, že sme si doma poctivo zabudli baterky. Zachráni nás svetielko na mobile! Mažarná je…nuž – krásna. Niekto povie, že je to len štrbina pod skalou a bude mať vlastne pravdu, ale pre nás je jedným z vrcholov výletu.
Povyše Mažarnej prichádzajú skaly a reťaze. Zojke a Samkovi zažiaria očká a zrazu vládzu o trochu viac než pred chvíľou. Dospelý človek reťaze nepotrebuje, dá sa pekne vyliezť aj bez nich, ale deťom pomôžu. Driapeme sa hore skalami a detiská si pochvaľujú, že konečne môžu liezť. Vyjdeme na vyhliadku, poobdivujeme všetko čo sa v zlej viditeľnosti poobdivovať dá a pokračujeme strmo hore lesom. Morálka klesá. Stúpame už pridlho. Stojíme každých 10 minút. Potom nám deti ujdú a bežia a bežia 200 metrov vpredu, vždy sa len zastavia a zaškeria sa na nás zo serpentíny nad nami, zamávajú a bežia ďalej. Tento ich “únik“ nás rýchlo dostane tesne pod Tlstú. Začínajú nás dobiehať a predbiehať turisti. Predsa len, je víkend a predpoveď počasia je dobrá.
Na Tlstej prestávkujeme a jeme. Nebo sa zaťahuje a aj vietor sa dvíha. Vyzerá to tak, že dažďu sa nevyhneme. Na chvíľu rozmýšľam nad tým, že by sme asi mali ísť naspäť a nie ďalej na skaly, takto proti dažďu. Rozhodneme sa však veriť múdremu ALADINovi, ktorý tvrdil, že dnes nespadne ani kvapka. Pokračujeme po kamenistom, zalesnenom hrebienku na Zadnú Ostrú. Chodník naraz začne padať dole cez skaly. Až ma prekvapuje, že sa tade naozaj dá zísť po nohách bez toho, aby človek padol voľným pádom. Napredujeme rýchlosťou slimačích pretekov. Trochu sa bojím o deti, ale keď ich vidím, začnem sa viac báť o seba – im to ide určite oveľa lepšie ako mne. Pod týmto zabijáckym zostupom nás čaká príjemný chodníček lesom. Ideme a ideme a ideme. Stále sme v lese a tak nevieme odhadnúť, či sa už blížime k Ostrej, alebo sme ešte stále skôr bližšie k Tlstej.
Ako to už býva, les sa nakoniec skončí a my sme na prahu najkrajšej časti dnešného výletu. Pred nami je sčasti odlesnený hrebeň posiaty bielymi skalami, zakončený Ostrou. Oblaky prepúšťajú trochu slnka. Fúka studený vietor. Kráčame po úzkom chodníku a pozorujeme ľudí vo farebných vetrovkách, ako zliezajú po reťaziach zo skál Ostrej. Keď sa tak pozerám, ako visia nad hlbočinou, nie som si veľmi istá, či tam chcem pustiť svoje deti.
Napokon sa ukáže, že to nie je až také hrozné, ako to vyzeralo z diaľky. Zojka vylezie ako kamzík a stratí sa spolu s Mirkom v skalnom okne. Benjamíno má okrem lezenia a držania sa reťazí aj iné záujmy: „ Pozri, tam bol chrobáčik! Poďme naspäť, chcem ti ho ukázať!“ – „Teraz nemôžeme ísť späť. Vytiahni sa hore a chyť sa tamtej skaly vľavo.“ Beny naveľa- naveľa poslúchne, vytiahne sa na skalu a lezie ďalej. V polovici, s jednou nohou vo vzduchu sa zastaví a hovorí: „Veronka a čo je toto žlté?“ a už si púšťa svoj tretí oporný bod a škrabká do lišajníka. „Benjamín, chyť sa okamžite!“ poviem mu a on sa chytí. Dám mu rýchlo-prednášku o tom, že sa musí sústrediť na to, čo robí, pretože tu by sa mu naozaj mohlo niečo zlého stať. Zdá sa, že rozumie, ale aj tak ho vidím, ako potajomky (a už bez komentárov) skúma všetko naokolo. Popri tom stíha sledovať aj terén a tak nemôžem nič povedať.
Na Ostrej sa vystriedame so skupinou troch turistov, ktorí práve odchádzajú. Od Zadnej Ostrej prichádzajú ďalší ľudia. Nedeľa je v plnom prúde. Chvíľu sa obzeráme. Nádhera. Mirko fotí a poberieme sa späť k skalnému oknu a odtiaľ pomaly a opatrne dole do sedla. Ľudia, ktorí idú hore trpezlivo čakajú, kým sa naše deti rozhodnú, ako zlezú zo skál. Čas pokročil. Lúčime sa s bielo-sivými kameňmi a trávnatým svahom. Vchádzame opäť do lesa. V tej chvíli ešte netušíme, že nás čaká nekonečná a nekončiaca cesta do Blatnice. Po ceste nás predbehne otec s tromi synmi a neskôr aj dve panie. Ich hlasy počujeme ešte dlho potom, ako sa stratia z dohľadu. O necelú hodinu ich všetkých vidíme hlboko pod sebou, v úzkej dolinke a hútame, ako sa tam dostali. Čoskoro pochopíme, že asi nedopatrením zišli z chodníka. Snáď nájdu cestu tam, kam chcú ísť.
Na Muráni sa napojíme na modrú značku. Lesný chodník pozvoľne klesá. Slnko sa kloní. Začneme stretávať väčšie aj menšie skupiny ľudí, ktorí sa o pol piatej poobede vybrali na výlet. Odhadujeme, či sa stihnú vrátiť kým príde tma. Zazrieme medzi nimi aj mladšieho chlapca a začneme dúfať, že to stihnú včas. Deti sú ticho. Už sú unavené a pýtajú sa, kedy budeme pri aute. Nevieme. Ťažko povedať. Nie je tu žiadny záchytný bod, ktorý by nám povedal, kde presne sme. Z lesa nad nami odrazu zbehne trojica turistov, ktorí tiež zablúdili nad Muráňom a našli sa až tu. Ideme za nimi po zelených kameňoch, medzi skalami…veľmi pekné. Ideme v mäkkom svetle podvečerného lesa. Ideme a držíme deti za ruku, aby sme ich zadržali, keby sa potkli o kameň či koreň ukrytý v lístí. Priznávam si, že už nevládzem a nechápem, ako to môžu deti takto zvládať.
Z ničoho nič zacítim odporný kuchynský smrad x-krát použitého oleja, vyprážaného mäsa, cibule a ťažkých zemiakovo-ryžových výparov. Najprv mi napadne, že už možno zaspávam na nohách, alebo začínam mať kruté čuchové halucinácie. Potom si spomeniem, že pri ústí Konského dolu je nejaké reštauračno-ubytovacie zariadenie a ten smrad je teda neklamné znamenie, že už sme veľmi blízko. O sto krokov a dve zákruty ďalej vidíme tucet farebne oblečených detí a kočíkujúcich rodičov prechádzať sa po ceste. Spomínané reštauračno-ubytovacie zariadenie je obsypané deťmi a detičkami, kočíkmi a bicyklíkmi, mamičkami a babičkami, cyklistami a turistami. Parkovisko je plné. Sadáme do auta. Cúvame. Opúšťame parkovisko. Vyhýbame sa pánovi, ktorý sa tvári, že nás nevidí a sebavedomo nám vstupuje do dráhy. Asi nemohol chvíľu počkať. Jeho dcérka čaká na kraji.
Deti sú celú cestu ticho. Nezávidím Mirkovi, že musí ešte šoférovať domov.
| Ako sa tam dostať: |
| Výlet začína v Blatnici. Blatnica leží na okraji západnej časti Veľkej Fatry, asi 20 km južne od Martina. Prejdeme celú dedinu, sledujeme značenie, ktoré nás navádza do Gaderskej doliny a za dedinou, na pravej strane cesty, uvidíme menšie parkovisko. Tam môžeme nechať auto. |
| Prístupnosť/náročnosť/terén: |
| Trasa má dĺžku 15,5 kilometra, prevýšenie je 1060 m. Dospelému človeku trvá prejdenie trasy asi 6 hodín. Nám to trvalo 9 hodín.
Ide o výlet okružný, celodenný, s veľkým stúpaním (a klesaním). Počas trasy 4x zmeníme značku, preto je vhodné mať so sebou mapu, ak to tam nepoznáme. Začíname v Konskom Dole. Po žltej prejdeme popod Blatnický hrad. Potom opustíme žltú a prejdeme na modrú značku. Tá vedie Vápennou dolinou do strmého kopca pomedzi skaly, okolo jaskyne Mažarná, cez schody a skaly s reťazami a ďalej cez les, stále strmo hore, až na Tlstú. Keď sme na Tlstej, máme veľkú väčšinu stúpania za sebou. Z Tlstej pokračujeme po zelenej značke smerom na Zadnú Ostrú. Pôjdeme cez skaly, sutinu, ale aj po lesnom chodníku. Budeme skôr klesať ako stúpať. Zo Zadnej Ostrej pôjdeme po žltej na Ostrú po krátkom hrebeni. Výstup na Ostrú je zabezpečený pomocou schodov a reťazí. Po výstupe na Ostrú sa vrátime do Sedla Ostrej a odtiaľ sa stočíme na Muráň. Na Muráni prejdeme na modrú značku a po nej pokračujeme až k ústiu Konského Dolu. Od Sedla Ostrej ideme stále lesnou cestou. |
| Pre deti: |
| Túra je to náročná a dlhá, no zvládnuteľná. Je na nej veľa zaujímavostí a pekných miest. Na začiatku sa ide kúsok cez Gaderskú dolinu, neskôr sú po ceste skaly, jaskyne a reťaze. Na Tlstej je príjemne a na Ostrej je zaujímavo. Okrem toho – Ostrá je pre menšie deti veľké horolezecké dobrodružstvo. Kto by veľmi chcel, môže si po ceste odskočiť na Blatnický hrad. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
