Posledný týždeň

22. júl 2021

 

 

Posledný týždeň na Farme si veľmi nepamätám. Od januára sme si hovorili, že to bude určite smutné a ťažké a že sa na ten náš posledný týždeň netešíme. Rozmýšľali sme nad tým, ako sa so všetkými rozlúčime. Plánovali sme si, čo budeme robiť posledné dni, kam sa pôjdeme pozrieť a s kým budeme chcieť stráviť naše posledné hodiny. Robili sme si starosti s tým, ako naši Kamaráti zvládnu náš odchod. Odhadovali sme, koľko nám zaberie balenie, upratovanie bytu a všetky záverečné papierovačky. Trápili sme sa tým, čo bude so Slnečným domom, ak naši nástupcovia neprídu kým odídeme alebo krátko potom. Keďže sme nad všetkým rozmýšľali a rozoberali si to pol roka dopredu, mala som pocit, že sme pripravení. Na všetko. Že to pekne, v pohode a v pokoji zvládneme.

 

A ako to bolo naozaj? Ako som už písala v úvode, posledný týždeň pred odletom si veľmi nepamätám. Viem približne čo sa dialo, ale podrobnosti sú zahmlené. Odrazu sa totiž začalo diať toľko vecí, ktoré boli tak veľmi náročné na celého človeka, že moja pamäť sa pravdepodobne vypla.

 

Päť dní pred odchodom bol náš posledný oficiálny pracovný deň. Potom sme ešte občas pomohli, ale už sme sa diania v dome a v komunite zúčastňovali len okrajovo. Mnoho úkonov a činností bolo pre nás „posledný krát“. Veľakrát sme to vedeli a uvedomovali sme si to, bolo nám pritom smutno, ale museli sme sa tváriť, že všetko je tak, ako vždy. Posledné raňajky, posledný krát uložím Svetluška do postele, posledný krát umyjem Víle zuby, posledný krát zobudím Brčku, posledný krát rozrobím pre všetkých sirup do krčahu, posledný krát polejem záhradu, posledný krát utriem Svetluškovi nos, posledný krát operiem Brčke oblečenie, posledný krát si sadnem do svojho kresla v rohu obývačky, posledný krát prehodím pár viet so Smejkou predtým ako odíde ráno do záhrady, posledný krát vyložím umývačku, posledný krát uvarím pre celý dom, pozrieme si posledný film, posledný krát poviem Brčke že má papučky obuté naopak…

Smejka a Víla tajne plakali vo svojich izbách a my sme sa tvárili, že sa vlastne nič nemení a všetko je tak, ako má byť. Ešte nikdy sme neodchádzali navždy od niekoho, s kým sme žili tak veľmi dlho. Nevedeli sme, ako sa k tomu postaviť. Nevedeli sme, aký prístup by ich zranil najmenej.

 

 

Štyri dni pred odchodom sme sa začali baliť a upratovať. Museli sme sa rozhodnúť, čo si berieme domov a čo má svoje miesto v Slnečnom dome. Triedili sme hmotnú stránku nášho života a vyraďovali veci, ktoré sme si nechceli alebo nemohli niesť so sebou za oceán. Písali sme rozlúčkové listy. Doťahovali sme rozrobené projekty. Držali sme si palce, aby nám na poslednú chvíľu nezrušili let (odkedy sme v januári kúpili letenku, let nám zrušili sedem (!!!!) krát). Objednávali sme taxíky. Overovali sme si, či sa nezmenili covid-pravidlá v niektorej z krajín cez ktoré sme mali cestovať.

 

Tri dni pred našim odchodom sa jedna naša Pomocníčka s dlhou históriou depresií a sebapoškodzovania rozhodla, že už nechce žiť a pojedla tabletky, ktoré mala predpísané od psychiatra. S Mirkom sme ju odviezli do nemocnice, do neskorého večera sme s ňou boli na pohotovosti. Nakoniec ju o polnoci pustili domov. Jej priateľ sa z toho zložil a naša druhá Pomocníčka sa tiež nemala najlepšie. Ale život šiel ďalej. Nahlásili sme to príslušným ľuďom. Chápali sme, že nikto z nás s tým nič nedokáže urobiť – dievča potrebuje odbornú pomoc. Skoro rok som s ňou riešila jej poruchy príjmu potravy, depresívne epizódy, záchvaty paniky a sociálnu fóbiu. Jej pokus o samovraždu tesne pred našim odchodom mi prišiel ako symbolické zavŕšenie nášho vzťahu. Cynické? Asi áno. 

 

Dva dni pred našim odchodom sme mali stretnutie s vedením Farmy, kde od nás chceli spätnú väzbu. Všetko sme im povedali tak, ako sme to cítili. Od začiatku, až do konca. Prevažná časť spätnej väzby bola negatívna, ale to asi aj preto, lebo na to sa najviac pýtali. Vyťahovali sme takmer dva roky staré udalosti, ale rozoberali sme aj aktuálne problémy a tiež konkrétnych ľudí. Človek by si povedal, že takým ktorí odchádzajú sa už dobre kritizuje. Aj ja som si to myslela. Pravda je ale taká, že mi bolo nepríjemné hovoriť nelichotivé veci o komunite, ktorá bola dva roky mojim domovom, pričom som vedela, že sa nijakým spôsobom nebudem môcť pričiniť o to, aby došlo k náprave či zlepšeniu situácie. V podstate sme „nakydali“ a odišli. To nie je správne, ani dobré. Škoda, že sa nás nikto neopýtal skôr. Škoda, že nikto nechcel počúvať to čo sme hovorili skôr (a zas treba povedať, že snaha z našej strany vždy bola). Po takmer trojhodinovom stretnutí som nemala pocit úľavy, skôr pocit ťažkosti a tiesne.

 

Deň pred odchodom sme pochodili celú Farmu a rozlúčili sme sa s každým, kto o to stál. Bez sĺz a drámy. Tak – pragmaticky a prakticky. Ľudia čo tu prežili desaťročia sú na odchádzania a lúčenia zvyknutí. Deje sa to každý rok a je to súčasťou folklóru. Deti s nami nešli, lebo sa rozhodli že nechcú. Veľmi sa im nečudujem – ani ja by som nešla, keby som nemusela. Celé to bolo veľmi vyčerpávajúce a miestami aj trochu divné, hlavne keď sme sa lúčili s ľuďmi, s ktorými sme si za celý ten čas vymenili asi tri a pol vety, alebo sme sa celkovo nemali veľmi radi.

 

V deň odchodu sme sa boli prejsť a snažili sme sa spať. Vypĺňali sme dohľadávacie letové formuláre a tlačili sme všetky potrebné dokumenty. Vyhýbali sme sa všetkým v dome. Možno nie úplne naschvál, ale tak to nejako vychádzalo. V hlave som mala tak veľa myšlienok, že som miestami zabúdala, že nie som vo vesmíre sama. A potom prišiel večer a my sme odišli. Nasledovalo veľa hodín cesty, čakania, kávy, presunov, mikrospánkov, prachu a neznámych tvárí. Potom sme prišli domov, ľahli sme si do našich postelí a spali sme až do rána. Dvojročný výlet do Neznáma, z ktorého sa stalo Známe sa skončil.

 

—

TU je odkaz na video ktoré zachytáva rôzne momenty nášho života za uplynulé 2 roky. Pri všetkej našej snahe sa nám ho nepodarilo urobiť kratšie 😀 a určite vás neprekvapí keď vám poviem, že sme tam zďaleka nezmestili všetko dôležité. 

—

 

 

 

Autor: tikaka