13. august 2015
39,5 kilometra, 1800 metrov stúpania a 2523 metrov klesania. Trénovaní borci to zvládnu za 1 deň, bežní turisti si vyhradia 2 dni a my sme si to rozdelili do troch pohodových dní. 3 dni v letnej Veľkej Fatre, 3 dni v hôľnatom svete, v ktorom našou jedinou úlohou bolo ráno vstať a pobrať sa ďalej.
Vzduch bol vždy od rána teplý a vietor ochladzoval len málo, ale stále to bolo lepšie ako škvariace horúčavy v meste. Hrebene boli prázdne, pusté, tiché. Prehriate horské ticho rušili len protimedvedie roľničky a zvončeky na detských ruksakoch a naše hlasy. Stretli sme niekoľko cyklistov a peších len toľko, čo by sme zrátali na prstoch dvoch rúk. Stretli sme veľa motýľov, neodbytných múch, takmer vyschnutú dážďovku, dve stáda oviec, nenápadné bystrušky, pavúky, húsenicu Lišaja, skokana hnedého, jaštericu, krkavce, sokola, obrovského orla, slepúcha a mŕtveho krtka. Snažili sme sa nestretnúť medveďa. Boli sme úspešní.
Asi najťažší bol prvý deň, najmä kvôli veľkému prevýšeniu. Začal sa na Smrekovici, pekne gýčovo a romanticky: oranžové slnko zalievalo lúky, ovce z dolinky bľačali, tmavé smreky sa skláňali na úbočiach a naprieč tou krásou sa vinul chodníček, celkom úzky, biely a lákavý. Stovky motýľov a čmeliakov sa zabárali do huňatých, fialových kvetov vysokých bodliakov, aby o chvíľu odbzučali preč olepení svetlým peľom. A my? My sme sa potili od nezvyklej námahy, slnka a trochu aj z toho nadšenia, že sme opäť v našich pekných horách.
Deti spokojne kráčali – hore, dole („Aha, zvončeky!“), hore (Pozri, Mirko, húsenica!), dole, cez kamene, po lúkach (Aha, tu je pekný kamienok!), cez sutinu, pomedzi stromy, cez skaly („Aha aké krásne kvety! To sú kaktusy?“ – „Nie, to sú bodliaky.“), zas hore a dole, cez les, cez potôčiky, okolo prameňov a kvetov („Veronka, tie smreky vyzerajú, ako keby boli živé. Mám z nich taký strašidelný pocit. Akoby tie konáre boli ruky s prstami, ktoré sa za mnou naťahujú.“).
Najprv sme vyšli na Rakytov (1567 m.n.m.) a o pár hodín neskôr na Ploskú (1532 m.n.m.). Medzi tým sme vyšli a zišli veľa malých kopčekov a vŕškov. Keď sme schádzali z Ploskej, mali sme toho všetci plné nohy. Na Chate pod Borišovom bolo rušno. Ľudia sa nalievali pivom a potom ďalším pivom a ešte jedným pivom v túžbe schladiť sa. Dali sme si superskorú polievkovú večeru a ležali sme na lavičkách v tieni. Deti ožili. Dvaja nosiči priniesli náklad dreva a začali ho rúbať v chládku chaty. Slnko zapadalo, šli sme spať.
Druhý deň, pár minút po tom, ako sme otvorili oči, nám slnko zasvietilo rovno do otvoreného okna. O pol siedmej ukazoval teplomer na chate 20 stupňov. Obišli sme Ploskú. Benjamínko sa mi zveril, že by bol radšej, keby sme dnes boli len na začiatku nášho výletu a nie skoro za polovicou, pretože jemu sa to veľmi páči a chcel by to mať ešte všetko pred sebou. Sľúbili sme si, že takýto podobný výlet ešte vymyslíme a zrealizujeme, kým príde zima.
Deň bol nádherný. Oproti predošlému to dnes bola taká dlhšia prechádzka. Na Chyžkách sme, spolu s turistami pri útulni poniže sedla, chvíľu pozorovali psy ako vyháňajú ovce z košiara. Veľmi im to nešlo, asi mali trému z toľkého obecenstva. Na Suchom vrchu našla Zojka maliny a čučoriedky – vrchol dňa – a natrhala aj pre brata. Za Ostredkom (1592 m.n.m.) využili deti čas, keď mi Mirko upravoval ruksak a ušli nám. Počkali nás až na Krížnej, uveličené, že sme ich nedobehli. V dobrej nálade sme sa skotúľali ku Kráľovej Studni, umyli sme sa v žľaboch a bezmyšlienkovite doplnili vodu, aj keď nás čakal už len kilometer do hotela.
Hotel Kráľova Studňa je veru hotel a žiadna útulňa. Osprchovali sme sa, oprali pár nohavíc a ponožiek a šli sme von. Dlho sme tam nevydržali, lebo slnko neuveriteľne pálilo, aj keď už bolo poobedie. Deti si poskákali na trampolíne, zahrali sa s kolkami, pohojdali sa, pobehali si po tráve a potom unavené odpadli na kresielka vo vychladenom vestibule. Konečne.
Mali sme šťastie a ušli sa nám posledné porcie bezlepkového menu. V kombinácii s kapustnicou to bolo kráľovské jedlo. Po večeri sme si uvedomili, že máme ešte veľa času do večera a ak nechceme ísť von, nemáme veľmi čo robiť. Nezobrali sme si žiadne hry, a dokonca ani papier s ceruzkami. Ani nám nenapadlo, že budeme mať čas ich využiť. Poučenie pre budúcnosť: Balíček Dobble, pexesa alebo SETu skoro nič neváži, nezaberie veľa miesta a zabezpečí zábavu aspoň na hodinu.
Posledný deň sme opäť vstávali so slnkom. Hotel bol tichý, všetci ešte spali. Naraňajkovali sme sa z vlastných zásob pri opustenej recepcii. Mirko za ten čas čo najtichšie balil spacáky a veci v izbe. Krátko pred pol siedmou sme vyšli zadným vchodom, ktorý pre nás nechali otvorený. Teplomer ukazoval 21 stupňov. Slnko bolo schované za veľkým sivým mrakom. V diaľke zahrmelo a na chvíľu sme zvažovali, že zídeme z hrebeňa už na Kráľovej Studni a pôjdeme do Tureckej cez Úplaz. Nakoniec sme ale usúdili, že sivý mrak je len jeden, nebo je inak čisté, je bezvetrie, vzduch vonia nedažďovo a nebúrkovo a máme ešte aspoň 2-3 hodiny, kým (ak) sa niečo spustí. Dovtedy sme plánovali byť ďaleko od hrebeňa.
Do Salašiek sme prišli v rekordnom čase. Deti chodia dole kopcom veľmi rýchlo. „Však to je nič – chodiť dole! To si len dávam pozor, aby som nezakopla, nakloním sa dozadu, pozerám pod nohy a idem!“, povedala Zojka v tom najstrmšom svahu pod Líškou a kým som jej stačila povedať, že presne tak sa to robí, bola už 20 metrov predo mnou. A kým som sa rozhodla, či budem pokračovať po chodníčku alebo radšej po tráve, bola z nej už len malá postavička hlboko podo mnou. Cestou cez les deti v rámci protimedvedích opatrení pískali, vykrikovali, napodobňovali kadejaké zvieratá a nakoniec spievali, kým nezachrípli. Myslím, že ak tam nejaký medveď bol, určite ušiel aspoň k Ružomberku.
Na Salaškách, na lavičke pred jednou z chatiek sme zjedli posledné zásoby a pokračovali sme do Tureckej. Nebo sa zatiahlo a vzduch bol hustý a ťažký, ako keby ho ľudia v doline všetok vydýchali. Mali sme ešte 2 hodiny do odchodu autobusu. Zistili sme však, že o necelú hodinu nám pôjde skorší autobus zo Starých Hôr. Vyrazili sme. Po ceste spadlo pár kvapiek a to nás pohnalo ešte viac. O 25 minút sme už sedeli na zastávke v Starých Horách a čakali na Mirka, ktorý šiel do obchodu kúpiť nanuky.
Začalo trochu pršať. Prišiel autobus. Nastúpili sme. Výlet sa skončil.
| Ako sa tam dostať: |
| Nástupov na hrebeň Veľkej Fatry je veľa. Každý si vyberie ten, ktorý mu najviac vyhovuje. My sme začínali na modrej značke poniže Hotela Smrekovica, kam sme sa odviezli autom. Chceli sme tak deťom ušetriť aspoň úvodné stúpanie na hrebeň. K Hotelu Smrekovica sa dá bez problémov dostať autom, stačí keď odbočíme vľavo (ak ideme od Bystrice) na začiatku dediny Podsuchá a pokračovať po ceste súbežne s modrou značkou. Vo veľkej pravotočivej zákrute sa značka odpája vľavo a hlavná cesta pokračuje ďalej. Po modrej sa dá dostať (aj autom) až k hotelu Smrekovica a ďalej na hrebeň. |
| Prístupnosť/náročnosť/terén: |
| Vzhľadom na to, že sme šli s malými deťmi, rozdelili sme celý výlet na 3 časti:
1. deň: Smrekovica – Rakytov – Ploská – Chata pod Borišovom. Prešli sme 13,5 kilometra so stúpaním 920m. Oficiálny čas pre trasu je 5 hodín, my sme potrebovali 8,5 hodiny (Vrátane prestávok, čistý čas sme nestopovali.). Terén je technicky nenáročný, až na výstup na Rakytov, kde je trochu viac skál. Inak sa ide po lesných a lúčnych chodníkoch. Najvyššie kopce – Rakytov a Ploská, sa dajú obísť. Na trase je niekoľko nevýrazných prameňov, najspoľahlivejšie vyzeral veľký prameň pod Sedlom Ploskej. Aj v dlhotrvajúcich suchách stále výdatne tiekol. 2. deň: Chata pod Borišovom – Chyžky – Krížna – Hotel Kráľova Studňa. Prešli sme 14 kilometrov so stúpaním 555m. Oficiálny čas pre trasu je 4 hodiny 5 minút, my sme potrebovali asi 7 hodín. Najkrajšia, najpríjemnejšia a najmenej namáhavá časť Veľkej Fatry. Nie sú tu žiadne náročné alebo strmé úseky. Skalnatejšia obchádzka Suchého vrchu je skôr spestrením. Nevýhodou je takmer celodenné vystavenie priamemu slnku. Jediný spoľahlivý prameň priamo na trase je prameň na Kráľovej Studni. 3. deň: Hotel Kráľova Studňa – Krížna – Pod Líškou – Salašky – Staré Hory. Prešli sme 12 kilometrov, so stúpaním okolo 300 metrov a klesaním 1100m. Oficiálny čas pre trasu sú 4 hodiny, my sme potrebovali takmer 6 hodín. Z Líšky do Salašiek je veľmi strmé klesanie. Inak je to bezproblémová časť. |
| Pre deti: |
| Ťažko povedať. Naše deti boli nadšené, šťastné a spokojné. Beny na konci plakal, že je to už za nami a že to chce ísť zajtra ešte raz.Prespávanie v chatách bol jednoznačne dôležitý bod programu. Tak isto ocenili jahody, maliny a čučoriedky popri chodníkoch. Zastavovali sa pri každom druhom chrobákovi a každom treťom motýľovi. Boli hrdí, že majú všetky svoje veci zbalené vo vlastných ruksakoch, a že majú každý svoju vlastnú mapu (Mirko im prekreslil turistickú mapu na papier). Boli hrdí na to, čo všetko už vedia, dokážu a na to, ako im to pekne ide. Tešili sa, že pôjdeme domov autobusom. Tešili sa na desiatu a na obed a na večeru… Určite to nie je výlet prvoplánovo atraktívny pre deti. Deti musia byť zvyknuté hľadať a nachádzať krásu a rozptýlenie v bežnom svete. Musia sa vedieť vnútorne namotivovať, aby to neskončilo štýlom: „Keď prejdeme po tamten strom, dostaneš cukrík.“ „Keď prídeme k najbližšej značke, dostaneš keksík.“ „Keď vybehneme na tamten kopec, dostaneš koláčik.“ |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. Platí sa za prespávanie na chatách, samozrejme. |
Autor: tikaka
Keď sme pred dvoma rokmi začínali prechod Veľkou Fatrou (išli sme z Bieleho potoka, väčšia skupina kamarátor), stretli sme vás (niekde za Máliným), ako ste schádzali dole. Pamätám sa, ako nás potešili dvaja takmer rovnako oblečení trpaslíci s rupsáčikmi. POtom som objavila váš blog a potešil ma rovnako. Šírim ho ďalej medzi rodinami s deťmi.
Nech sa vám darí.
Dana
Áno, áno, spomíname si, že sme vás stretli! 😀 A sme radi, že sme vás potešili. Veľa dobrého prajeme!