Prečo neočierňujeme školy

7. august 2018

 

 

Naše deti nechodia do školy, ani do nej nikdy nechodili. Ani do materskej školy nechodili. Ani do jaslí. Máme na to svoje dôvody. Niektoré súvisia s našim životným štýlom, niektoré súvisia so špecifikami našich detí a otvorene poviem, že niektoré súvisia aj s tým, ako (ne)funguje bežná škola.

 

 

Keď človek pracuje so školopovinnými deťmi (ako Mirko a ja), chtiac-nechtiac si vypočuje veľa neuveriteľných, smutných a aj desivých príbehov o tom, čo všetko dokáže ješitný, neempatický učiteľ a nevyhovujúco nastavené pravidlá. Občas sa toho nazbiera toľko, že to musíme ventilovať a vtedy si trochu ponadávame a pohundreme. Čestne priznávam, že niekedy je to viac než len trochu.

Navzdory tomu, že vieme ako to z času na čas v našich školách chodí, nebrýzgame na štátne školy. Neohovárame učiteľov. Nehanobíme paušálne celý školský systém. To mi príde úplne scestné, pretože nič nie je čierno-biele. Okrem toho:

  

Pre mnohé deti je štátna škola ideálnym a jediným spôsobom ako získať vzdelanie

Väčšina rodičov jednoducho nemá čas sa deťom venovať celý deň, pretože musia pracovať, aby vôbec prežili. Určite si nemôžu dovoliť vzdelávať svoje deti doma! Niektorí rodičia nie sú stavaní na to, aby učili svoje dieťa, pretože na to nemajú trpezlivosť, nervy, kreativitu, schopnosti, pedagogický cit, dostatočné sebavedomie, zdravie alebo vedomosti. Mnohé rodiny si nemôžu dovoliť súkromné, „alternatívne“ školy, alebo sa také školy nenachádzajú v ich blízkosti. Nezabudnime tiež na deti zo sociálne vylúčených komunít, deti žijúce v rodinách na pokraji chudoby a deti v detských domovoch. Všetky tieto deti potrebujú vzdelanie na to, aby mohli spokojnejšie žiť. Keby nebolo štátnych škôl, nemal by im ho kto poskytnúť.

 

 

Kamaráti našich detí chodia do školy

Všetci do jedného. Široko-ďaleko nie je jediný domškolák. Bolo by úplne nevhodné, keby som kydala na inštitúciu, v ktorej ich kamaráti trávia väčšinu dňa. Ako by sa Zojka a Samko pozreli do očí všetkým tým deťom, keby som v nich od malička pestovala názor, že školy sú ako väzenie kde deti nesmú ísť cez prestávku von a musia žiadať o povolenie ísť na WC?! Že deti v školách sú ako cvičené opice, strácajú tam čas a navyše sú zavaľované nezmyselnými úlohami?! Čo by tým naše deti získali? Naučilo by ich to niečo iné okrem pohŕdania, nadradenosti a čudného pocitu, že nikam nepatria a ani nechcú patriť? A bola by to vôbec pravda platná pre všetky školy? Alebo len nahnevaná stereotypizácia nahnevaného domškoláckeho rodiča?

 

 

 

Poznám znamenitých učiteľov

Ťažko budem vynášať zovšeobecňujúce súdy o kvalite, resp. nekvalite štátnych škôl, keď poznám veľa dobrých, obetavých, nadšených, šikovných učiteľov. Nie, nie je ich v školách väčšina, ale aj tak… Sú tam a snažia sa zo všetkých síl, napriek mnohým prekážkam. Snažia sa aby škola bola atraktívna pre všetky deti. Bojujú s administratívou, vedením, rodičmi, venujú sa integrovaným žiakom, ukrajujú zo svojho voľného času, ktorý im nikto nezaplatí a vymýšľajú zaujímavé aktivity pre deti. Vzdelávajú sa, rozvíjajú sa a neúnavne skúšajú nájsť cestu k „svojim“ deťom. Hovoriť o nekvalitných učiteľoch znamená hádzať všetkých učiteľov do jedného vreca.

 

 

Naše deti raz pôjdu do školy

Je to tak. Už od začiatku vieme, že príde ten deň, keď sa naše deti rozhodnú ísť do školy, pretože budú CHCIEŤ. Alebo sa možno niečo vážne stane a oni budú MUSIEŤ nastúpiť do školy. Ako potom prídu k tomu, že im ich rodičia celé roky očkovali do hlavy nenávisť a pohŕdanie školou a učiteľmi? Načo im to bude? Načo to nám bude? My ako rodičia potrebujeme, aby mali k inštitúcii školy neutrálny postoj. Potrebujeme aby videli negatíva ale aj pozitíva školy a každodenného chodenia do školy. Potrebujeme, aby do školy vstúpili bez predsudkov, bez emócií a urobili si na ňu vlastný názor.

 

 

Vzdelávanie doma sa musí podariť

Nie je to niečo samozrejmé. Desiatky rodičov by si chceli nechať deti doma ale len niekoľkým z nich sa to podarí. Stačí, aby bol manžel zásadne proti. Stačí, aby rodina nemala dostatočnú podporu okolia. Stačí, aby niekto v rodine vážne ochorel. Niekedy to nevychádza finančne. Niekedy rodičia nie sú dostatočne informovaní a zľaknú sa všetkých tých zákonov, papierovačiek a pravidiel. Niekedy si nenájdu garanta. Stačí málo a sen o domácom vzdelávaní sa zosype. My sme mali veľké šťastie, že sa všetko podarilo tak, ako sme chceli. Keby som šomrala na školu, šomrala by som vlastne na to jediné, čo ostalo všetkým tým, ktorým to nevyšlo.

 

 

Nie je to správne voči deťom

Nerada počúvam od rodičov namrzené reči o zlých školách, zlých učiteľoch, zlých podmienkach, zlých pravidlách, zlých metódach… Áno, na školách je kopa učiteľov, ktorí šikanujú deti. Na mnohých školách sa učí nehorázne nudným a zastaraným spôsobom. Niektoré školy nie sú dostatočne vybavené. V triedach sú veľké počty detí. Integrácia zlyháva, o inklúzii sa ani nemusíme baviť. Včas dostupné, kvalitné učebnice sú sci-fi (ak si rodič nezaplatí). Úroveň učenia cudzích jazykov je alarmujúca. Deti sú motivované súťažou a vzájomným porovnávaním. Množstvo maturantov (!!!) nevie samostatne, kriticky myslieť.

Mohla by som pokračovať na celú stranu a aj tak by som nevymenovala všetky problémy nášho školstva. Každá inštitúcia má problémy. Každá jedna jediná na tomto svete! Mali by sa riešiť. Určite by sa mali riešiť. Malo by sa o nich rozprávať a nemám nič proti otvorenému, veku primeranému rozhovoru o problémoch v školách. Ale viete čo? Som presvedčená o tom, že by sme svoje dospelácke názory na školstvo, školy a učiteľov nemali manipulatívne a systematicky nútiť svojim (doma vzdelávaným, ale nielen tým) deťom. Oni si to vysvetlia a spracujú po svojom a nevznikne z toho nič dobré.

 

 

 

Autor: tikaka