7. október 2016
Úplne nezávisle na učebniciach Prvouky, ktoré sa mi v septembri dostali do rúk, začali sme sa koncom prázdnin zaoberať našim mestom. A dopravnými značkami. A dopravnými predpismi. Už ani neviem, ako k tomu prišlo. Tuším to odštartoval záujem detí o mapu a erb mesta a postupne sa pridávali rôzne ďalšie pridružené témy a otázky. Keď som v septembri zistila, že sme ešte k tomu v súlade s učebnicou, celkom som sa potešila. Nie vždy sa to podarí (ako napríklad minulý rok s dinosaurami alebo počasím) a potom musíme umelo dobiehať učivo, ktoré je predpísané školou, aby boli deti pripravené na polročné skúšky. Našťastie, konkrétne Prvouka je v prvých ročníkoch veľmi elementárna a veľakrát sa dá dovysvetliť pár vetami.
Mapa
Na začiatku bola mapa mesta. Prekreslila som hrubý náčrt na veľký papier a nechala som ho ležať na kuchynskom stole. Čakala som, čo sa bude diať. Zojka so Samkom prišli a začali hútať, čo to asi je. Nenapísala som tam totiž ani písmenko, ani meno rieky, ani názvy ulíc, vôbec nič. Najprv identifikovali rieku, potok a všetky vodné plochy a fontány, keďže boli modré. Čoskoro na to sa im v hlave rozsvietilo pochopili, že sa dívajú na mapu nášho mesta. Vzápätí som im dala do rúk malé farebné fotky dôležitých miest (nemocnica, družstvo, kostol, námestie, závod, autobusová stanica, naša bytovka, atď.) a dostali úlohu položiť obrázok na správne miesto na mape. Potom sa to už všetko krásne rozbehlo, lepili sme, popisovali, dopĺňali miesta ktoré sme nemali na obrázkoch a rozprávali sa o tom, ktoré ďalšie miesta nie sú na mape vôbec zakreslené a kde približne by mohli byť.
Naše mesto
V druhej fáze sme sa presunuli k počítaču. Úloha bola jasná: nájdi na internete nejaké zaujímavé informácie o našom meste. Najprehľadnejšie a najprístupnejšie informácie nám poskytla Wikipedia, kde nakoniec obe deti zakotvili. Kopírovali a prenášali jednotlivé vety a odstavce do textového súboru, alebo nájdené poznatky parafrázovali, prípadne dopisovali ďalšie, ktoré im počas práce napadli. Na záver sa pohrali s formátovaním textu: Menili veľkosť a typ písma a dávali k sebe prislúchajúce informácie do oddelených rámikov – to bola odmena za náročnú prácu.
Na internete sme našli aj náš erb, vytlačili sme ho a vyfarbili, aj sme si o ňom porozprávali (všetko, čo som vedela a zdalo sa mi, že by ich mohlo zaujímať).
Doprava
K mestu patria cesty, značky, autá, policajti, prechody pre chodcov, chodníky a v neposlednom rade pravidlá, ktoré to všetko riadia. Materiálov spojených s pravidlami cestnej premávky je neúrekom. Hrali sme pexeso s dopravnými značkami, čítali sme si knihu Rozprávky o dopravných značkách od Petra Stoličného, vytvárali sme si rôzne dopravné situácie s malými autíčkami a legovými panáčikmi, prešli sme si brožúrku o dopravnej výchove, ktorú pripravil Lidl. Mimochodom, z tej obe naše deti mreli od smiechu…a pritom ju brali veľmi vážne.
Na konci brožúrky je kratučký test. Ten nás inšpiroval k tomu, že si vytvoríme vlastný test, s vlastnými úlohami. Do testu sme zakomponovali aj policajtov, sanitku a hasičov. Po dvoch doobediach sústredenej práce bol test hotový. Deťom sa ohromne páčil, pretože finálny produkt vyzeral trochu ako časopis. Chcú ho dať pani učiteľke, aby podľa neho mohla skúšať svojich žiakov. 😀
Téma dopravy, bezpečnosti a orientácie v meste nie je pre 7-8 ročné deti objav Ameriky. Skoro všetko už počuli, videli, prípadne zažili. V meste sa pohybujú celkom pravidelne, aj ako chodci aj na bicykloch. Vedia, čo je prechod pre chodcov, poznajú telefóne číslo na policajtov aj mestských policajtov. Ešte zo škôlkarských čias poznajú základné dopravné značky. A predsa som zaregistrovala, že sa naučili zopár nových vecí. Napríklad aj to, čo môže, nesmie a musí urobiť chodec, keď počuje a vidí sanitku či hasičov so zapnutým majákom. Alebo to, že cez prechod pre chodcov sa nebeží. Že po chodníku ideme najviac dvaja vedľa seba (Zoja: „Ahááá! Tak to preto ma vždy posielaš dopredu, keď oproti nám niekto ide a my sme traja rozťahaní po chodníku!“). Alebo aj to, na čo nám slúžia reflexné prvky.
Okrem toho sme sa opäť posunuli o krok bližšie k pochopeniu dôležitosti komunikácie a konzultácie nápadov, keď sme súčasťou nejakej pracovnej skupiny. Nemôžeme si totiž robiť, čo sa nám zachce bez toho, aby sme svoj nápad predebatovali s ostatnými členmi . Pretože potom sa môže stať, že prácu druhých zničíme, poškodíme, alebo jednoducho urobíme niečo, s čím ostatní ani trošku nesúhlasia.
Autor: tikaka
