19. marec 2021
Na svete je okolo stovky Camphill komunít. Niektoré sú určené pre deti, niektoré pre dospelých ľudí s rôznym typom postihnutia. Všetky sú založené na myšlienkach antropozofie a na waldorfskej pedagogike. My sme sa na krátke dva roky ocitli v malej Camphill komunite na západe Kanady. “My“ znamená Mirko, ja a naše dve deti, ktoré mali v tom čase 9 a 10 rokov. A práve o tom, ako sa tu našim deťom darilo a čo všetko museli prekonať by som vám chcela porozprávať. Keďže som sa veľmi rozpísala, rozdelila som text na dve časti. Prvú časť nájdete TU.
Niekedy aj bez slov
Na chvíľu nebudem brať do úvahy, aký obrovský prínos pre jazykový rozvoj našich detí má život v anglicky hovoriacom prostredí. Chcela by som sa skôr zamerať na to, že v Camphill komunite sa človek musí naučiť komunikovať celkom iným spôsobom než bol zvyknutý. Niektorí naši Kamaráti vôbec nerozprávajú, ani nevydávajú žiadne zvuky. Niektorí vedia povedať pár slov, ktoré opakujú stále dookola bez ohľadu na situáciu. Niektorí vedia povedať niekoľko viet, ale je im veľmi zle rozumieť pretože majú kombináciu mnohých rečových vád. Niektorí rozprávajú takmer bez prestávky, ale vyjadrujú sa veľmi ťažko. Niektorí hovoria iba izolované slová. Niektorí sú verbálne veľmi zdatní a vyhľadávajú rozhovory a potrebujú pravidelne vstupovať do debát. Niektorí sú verbálne zdatní, ale o rozhovor nemajú záujem, a to napriek tomu že by im občasný kontakt s ľuďmi prospel. Máme tu skutočne z každého rožka troška. Okrem Kamarátov sú tu aj Pomocníci z rôznych krajín a s rôznou úrovňou angličtiny a jazykovej inteligencie. Deti v komunite sú dennodenne vystavované tomuto nádhernému mixu, v ktorom sa musia naučiť orientovať a musia sa prispôsobiť každému tak, ako to potrebuje.
Prekvapivo, Zojka s Benym to nevnímali ako niečo neprekonateľné. Občas ich niektoré veci unavujú, občas im lezú na nervy. Na začiatku sa veľa pýtali a citlivo vnímali že s niekým sa dá baviť ľahšie a s niekým ťažšie. Ale nakoniec sa do toho dostali a teraz sa už nevyhýbajú rozhovorom s nikým. Ochotne “podebatujú“ s našim Svetluškom, ktorý má v repertoári sotva 20 viet a radi novým Pomocníkom “prekladajú“ čo od nich chcú Kamaráti, ktorým je ťažšie rozumieť. Naučili sa čítať reč tela a mimiku. Naučili sa komunikovať očami a srdcom. Snáď to v nich ostane aj keď odtiaľto odídeme a navždy budú vedieť, že rozprávať sa dá úplne s každým – dokonca aj s niekým, kto nepoužíva slová.
Škola
Naše deti boli vždy vzdelávané doma. Do školy ani do škôlky nikdy nechodili. Všetky deti v Camphill komunitách zvyčajne chodia do Waldorfskej školy alebo škôlky. My sme sa rozhodli pokračovať v domácom vzdelávaní. Pred príchodom na Farmu som jasne požiadala o možnosť venovať sa deťom aspoň 2-3 hodiny denne, aby sme všetko pekne stíhali. Predsa len – viesť deti na druhom stupni už vyžaduje trochu viac času než keď boli na prvom. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi po príchode na “školovanie“ nevyčlenili vôbec nič. V tom čase som bola značne dezorientovaná, unavená a zavalená všetkým novým. Nasadila som deti na 100 percentne samoriadené samoštúdium. Usmerňovala som ich vždy keď som mala na chvíľu čas, čo nebolo veľmi často. Vôbec mi vtedy nedoplo, že takto to predsa dlhodobo nepôjde: Ani ja by som to takto fyzicky neutiahla pretože som tým činom nemala žiadny voľný čas, a ani deti by niektoré veci nedokázali prejsť a poňať úplne samé, bez pomoci.
Nakoniec sme po troch mesiacoch požiadali o to, aby ma aspoň dvakrát do týždňa na 3 hodiny stiahli z programu, aby som sa mohla venovať deťom. Svet bol odrazu farebnejší! Dostala som 6 hodín drahocenného času za týždeň! Či je to dosť? Našťastie máme šikovné, samostatné deti, ktoré sa dokážu zodpovedne naučiť čo treba, sami si pozrú videá, prečítajú články, pozrú obrázky a naštudujú mapy. Tých 6 hodín som využila len na tie najnevyhnutnejšie veci, ktoré sa ťažko dajú zvládnuť samoštúdiom, ako napr. matematika alebo fyzika… a keď nám vyšiel čas tak sme sa porozprávali o tom, čo čítali alebo o tom čo nového sa dozvedeli. Tiež sme museli prísť na chuť učebniciam a pracovným zošitom, ktoré sme pred príchodom sem nikdy nepoužívali. A museli sme oželieť pravidelné robenie pokusov, tvorbu projektov a vymýšľanie a vyrábanie kadejakých hier a pomôcok lebo na to nebol čas. Veľa sa zmenilo na tieto dva roky, pretože inak sa to jednoducho nedalo. Či to bolo/je lepšie alebo horšie, to teraz neviem posúdiť. Všetko má svoje plusy aj mínusy. Asi potrebujem určitý časový odstup na to, aby som to vedela posúdiť objektívnejšie.
COVID-19
Zojka s Benym si príchod pandémie pred rokom sotva všimli. Ich život sa príliš nezmenil: stále môžu chodiť von kedy sa im zachce, stále sa môžu zúčastňovať všetkých aktivít, stále sa môžu hrať s deťmi v komunite. Farma sa zatvorila verejnosti a stala sa z nás jedna veľká, uzavretá, izolovaná skupina. Jediný rozdiel je v tom, že už deti neberieme na nákupy, prestali sme chodiť na plaváreň a do knižnice a keď ideme občas do mesta, musia si nasadiť rúško. Nemusia sa vyrovnávať so správami z televízie, pretože tu žiadnu nemáme. Nemusia ich stresovať neustále sa meniace pravidlá, pretože Britská Kolumbia bola od začiatku veľmi nehystericky konzistentná a v podstate rovnaké pravidlá platia už rok. Keď som sledovala čím prechádzajú ich rovesníci na Slovensku, nechcelo sa mi veriť aké máme šťastie že sme tu a nie tam!
Na druhej strane, deti videli, že Koronu treba brať vážne: videli že odrazu pravidelne dezinfikujeme, že sme prestali húfne chodiť do obchodu, že naše výlety smerujú skôr do prírody a že si všetci umývame ruky viac než je zdravé. Zažili, že Pomocníci museli nútene odísť späť domov, alebo sa zľakli a chceli odísť späť domov. Prežívali s nimi, keď im zrušili let a potom ďalší…a potom ďalší. Pomáhali nám v dome a s Kamarátmi v čase, keď nás tu bolo len pár, pretože pandémia zabránila príchodu nových Pomocníkov. Sledovali očkovaciu a protiočkovaciu kampaň v rámci komunity. Stratili prístup ku knižnici a knihám. Museli prijať a spracovať strach o starých rodičov a pradedka na Slovensku.
Tu však naozaj platilo už otrepané heslo, ktoré na nás po príchode Korony pozeralo z každého druhého billboardu: „Sme v tom spolu!“. Boli a sme v tom spolu a je to veľmi fajn pocit. Ďakujem za to, že sme si týmto zvláštnym rokom nemuseli prejsť zavretí v byte, uprostred panelákového sídliska.
V bublinke
Keď si predstavím, že by sa tu naše deti narodili a prežili tu celé svoje detstvo a mladosť, strasie ma. Prečo? Po vymenovaní všetkých tých krásnych, pozitívnych stránok života v Camphill komunite sa to môže zdať čudné, ale presne tak to je. Navzdor všetkému úžasnému, nádhernému a bohatému čo majú deti na dosah ruky, faktom ostáva že komunita je oddelená od reálneho života. Je svetom sama pre seba. Platia tu iné pravidlá – väčšina z nich by v bežnom svete nemohla fungovať. Nielen deti, ale aj dospelí ktorí tu žijú už desaťročia majú veľmi skreslenú predstavu o živote “tam vonku“.
Zoberme si ako príklad takú základnú, jednoduchú vec ako vzťah k materiálnym hodnotám, peniazom a odmeňovaniu: Všetci do jedného sme tu dobrovoľníci, nikto nedostáva plat. Za svoju prácu dostaneme možnosť bývať v pekných drevených domoch, jesť výbornú zdravú stravu; máme internet, autá, poistenie, finančný príspevok na dovolenku a každý mesiac dostaneme malé vreckové. Každý dostáva presne rovnako, bez ohľadu na to, koľko naozaj pracuje a ako veľmi sa snaží, či akú kvalitnú prácu odvádza. Ak niekto niečo pokazí, zničí alebo rozbije, automaticky sa to zaplatí z komunitného fondu a nikto z toho nerobí veľkú vec. Keď si niekto vymyslí nejaký drahý projekt, napríklad pestovanie hlív vo veľkom, preplatí sa mu to z komunitného fondu. Tento systém prirodzene vedie k tomu, že niektorí ľudia jednoducho prestanú pracovať. Robia len toľko, aby sa zdalo že niečo robia, ale v reáli toho až tak veľa nerobia. Ľudia si tiež nedávajú pozor na materiálne veci a nechránia majetok (autá, zariadenie domu, náradie) tak ako by mohli. Tak isto sa im neprieči vypýtať si peniaze na svoje projekty a potom ich len tak nechať nedokončené a bez výsledku zarastať trávou…lebo však ich to finančne nebolí. Toto všetko deti vidia a berú to ako vzor. Myslia si, že takto funguje svet a že sa vlastne ani netreba veľmi snažiť pretože vždy sa nájde niekto kto vyrieši moje problémy, odčiní moje škody, pomôže mi s prácou, v ideálnom prípade ju za mňa urobí. Myslia si, že stačí natiahnuť ruku a dostanú.
Alebo poďme po príklad do oblasti medziľudských vzťahov: Ako som už raz spomínala, členovia komunity chcú a potrebujú spolu dlhodobo žiť. Preto sa zo všetkých síl snažia, aby ich vzťahy ostávali dobré. Vec sa má tak, že sa o to snažia zvláštnym spôsobom: ak vznikne nejaké trenie, oni sa tvária že problém neexistuje. Buď sa mu otvorene vyhnú, prestanú o ňom rozprávať a zmenia tému, alebo si povedia že sa k nemu vrátia neskôr (a to sa nikdy nestane). Nikdy som tu na nikoho nepočula žiadnu kritiku, pričom viem že je o čom rozprávať. Je prakticky nemožné vstúpiť do konštruktívnej debaty, ktorej súčasťou je otvorený nesúhlas. Všetko sa tutle, uhládza, odpúšťa a zabúda. Ľudia sa na seba usmievajú a udržiavajú vidinu dobrých vzťahov. A možno aj sami seba presvedčia o tom, že vlastne proti nikomu nič nemajú, pretože je to v ich vlastnom záujme…ak tu chcú v pokoji žiť. My sme tu s Mirkom úplní mimozemšťania. Reakcie na náš spôsob komunikácie by sa v začiatkoch nášho pôsobenia dali prirovnať reakciám na výbuch bomby. V Slnečnom dome sme si nastavili naše pravidlá, ale zvyšok komunity, samozrejme, neprerobíme.
A deti? Predstavme si že jediné čo deti poznajú je potláčanie emócií, celková neúprimnosť, neschopnosť a neochota prijať kritiku, vyhýbanie sa ťažkým otázkam a premáhanie vlastných pocitov v záujme akéhosi imaginárneho vyššieho blaha. Je to dobrý vzor pre život? Podľa mňa určite nie. Najmä keď každý vnímavejší človek čoskoro zistí, že ich to tu vlastne pomaly zožiera zvnútra a oni sú proti tomu bezmocní.
Takých príkladov je veľa. Vážim si, že tu môžeme žiť a nechať naše deti spoznávať tento zvláštny svet v bublinke. Ale nikdy by som nechcela aby si podľa tejto bublinky vytvorili mienku o tom, ako to naozaj funguje.
Autor: tikaka
