Šíp (1170 m.n.m.)

3. apríl 2016

Kráčali sme hore naším mestom (ja som kráčala, Zojka so Samkom lietali ako šialení) a uvedomila som si, že som sa vlastne ešte ani nespýtala detí, ako sa im páčil náš posledný výlet. Po ceste z výletu domov spali v aute a po príchode sa už len najedli a šli do postele. Dostali teda 5 kontrolných otázok:

Veronika: Čo sme včera videli a bolo to biele?

Samko: Nooo, kadečo tam bolo biele. Napríklad kamene. A kvety.

Zojka: Áno, kvety. A sneh! A kamene!

Kvety tam boli nielen biele, ale aj fialové, žlté, ružové a zelené. Veternice na lúke, poniklece na skalách, pľúcniky na Podšípe a deväťsily na rúbanisku povyše dediny. Biele vápence žiarili na silnom slnku od začiatku dňa a deti si ich zavše pomýlili s kôpkami snehu. Sneh už zostal len na severnej strane masívu a vytváral zaujímavý, schizofrenický zážitok: Na jednej strane kopca boli teplé skaly a farebné kvety, na druhej strane bol zmätený chlad z topiaceho sa snehu pod stromami. Chodník prechádzal z jednej strany na druhú a prevádzal nás zo skorej jari do neskorej zimy a späť.

Veronika: Čoho ste sa včera báli?

Samko: Keď tam ten pes na nás začal štekať a prišiel až k nám. Vtedy som sa bál.

Zojka: Aj ja som sa vtedy trochu bála. A ešte som sa bála, keď sme išli k tej jaskyni a zosúvala sa s nami pôda a kamene. Vtedy som sa bála, že spadnem dole.

Psov sme postretali veľa. Ani jeden jediný nebol na vôdzke. Klasický kec niektorých necitlivých psíčkarov „Však on vám nič neurobí!“ nič nemení na tom, že malému človeku nie je príjemné, keď ho očucháva cudzie zviera s veľkými zubami, ktoré mu je takmer po bradu. Okrem toho, voľný pohyb psa na turistických chodníkoch Veľkej aj Malej Fatry je zakázaný. Väčšina psov však bola naozaj pokojná, na prvý pohľad priateľská a totálne indiferentná k okoliu. Niektoré neboli. Aký pán, taký pes.

Na výlete sme hľadali jaskyne. Sú dve: Jedna sa nachádza vo veľkom skalnom brale pod Šípom – Jaskyňa v Šípe (V mape je z nejakého dôvodu značená ako Ľadová jaskyňa v Šípe. Tá by však mala byť viac na sever, ďalej od Šípu.), druhú nájdeme kúsok od chodníka počas schádzania na Podšíp – Baraskulina jaskyňa. Cestou k obom sa kamene a lístie trochu zosúvali. V kombinácii so strmým svahom pod nami to na deti pôsobilo nebezpečne.

Veronika: Čo bolo najkrajšie?

Samko: Skaly a ten kríž – ten bol poriadne vysoký – a že sme z kríža videli vlak.

Zojka: Mne sa páčili kvietky a skaly.

Samko: A psíci! Tí boli super! Hlavne ten jeden, čo bol pekne vychovaný.

Pri prechode zo Šípu na Zadný Šíp čaká turistov miniatúrne skalné mestečko s výhľadmi, čmeliakmi a kosodrevinou. Najväčšou atrakciou je nepochybne úzka štrbina medzi dvomi vysokými skalami, ktorou sa treba prepchať, ak chceme ísť ďalej. Deti sa až tak prepchávať nemusia, ale tí z nás, čo sú širší, prípadne majú tučný ruksak sa musia štipku posnažiť.

Na Zadnom Šípe je vysokánsky drevený kríž, ktorý je vidieť už zo Stankovian. Keď sme k nemu prišli, bolo skoré poobedie. Pod krížom na skalách sedeli ľudia a pozerali do doliny, obedovali, opaľovali sa a oddychovali. V doline ležal Váh a popri ňom sa hadila cesta, z druhej strany železnica, pri rieke sa pozdĺž dedinských ulíc radili domy a celý výjav vyzeral akoby bol vymodelovaný, doplnený elektrickým vláčikom a elektrickými autíčkami.

Cestou zo Zadného Šípu na Podšíp sa k nám pripojil krásny, veľký pes, ktorý vyzeral trochu ako vlk. Mysleli sme si, že patrí páru, ktorý šiel kúsok za nami, ale na Podšípe sme sa dozvedeli, že to nie je ich psík. Majiteľ sa vynoril z lesa až o hodnú chvíľu. Spýtal sa, či nás zvieratko neobťažovalo a potom si ho zavolal k sebe. A pobral sa ďalej. Na Benjamínka veľmi zapôsobil. Pes, aj pán.

Veronika: Čo sa vám vôbec nepáčilo?

Zojka: Tá jaskyňa, ktorú sme nenašli.

Samko: Že tá prvá jaskyňa bola príliš malá.

Ako som už spomínala, hľadali sme jaskyne. Jaskyne boli spolu so skalami najväčší a najsilnejší motivačný činiteľ výletu. Najprv sme našli len takú priehlbinu v skale pri malej lúčke. Benjamínko si nechcel dať vysvetliť, že to ešte nie je tá jaskyňa, ktorú hľadáme a bol trošku sklamaný, že je taká malá. Pokračovali sme ďalej lesom, obišli sme veľkú skalu a v sedielku sme sa odpojili od značkovaného chodníka, smerom kde mala podľa mapy byť Jaskyňa v Šípe.

Chvíľu sme šli popod skalu, obdivovali sme zasnežené Nízke Tatry a pozorne sme sledovali, či neuvidíme prístup k jaskyni. Po chvíli chodník skončil. Po krátkej obhliadke terénu sme usúdili, že do Jaskyne v Šípe by sme museli vyliezť hore po skale, na čo by sme si s deťmi určite netrúfli. Vyliezť možno ešte áno, ale zliezanie by sme pravdepodobne nezvládli. Neostávalo nič iné, len sa otočiť, prejsť popod bralo späť na značkovaný chodník a pokračovať ďalej na Šíp.

Veronika: A čo sa vám naopak najviac páčilo?

Samko: Jaskyňa ktorú sme našli! A to, že sme ju najprv nevideli a potom sme do nej vliezli a Zojka sa musela skrčiť, aby sa tam zmestila. To bolo veľmi smiešne.

Zojka: Mne sa páčilo, ako sme sa šmýkali na ľade. Ale potom sme si museli zobrať palice a už sa nám nešmýkalo. Potom sa mi to už až tak veľmi nepáčilo.

Po neúspechu s prvou jaskyňou som dúfala, že aspoň tú druhú nájdeme. Zostup zo Zadného Šípu na Podšíp je krutý, strmý a únavný. Les bol zavalený hlbokými vrstvami lístia. Keby nebolo dobrého značenia, nemali by sme najmenšiu šancu nájsť správnu cestu. A tam niekde, zakrytý polmetrovou prikrývkou bukového lístia, mal byť chodníček k Baraskulinej jaskyni. Čoskoro nám došlo, že z chodníčka nič nebude. Podľa mapy sa jaskyňa nachádza na pravo od žlto značkovaného chodníka v tom mieste, kde sa prudko stáča na juh (dominantný Stoh je odrazu po pravej ruke). Poniže chodníka, asi 50 metrov strmo dole, je nevýrazná skala. Treba ju obísť – vchod do jaskyne je zo spodnej časti, takže z chodníka ho nevidno. Jaskyňu sme našli! Deti sa tešili, že sme dobrí prieskumníci. Ja som bola spokojná, že nám jaskynný plán aspoň čiastočne vyšiel.

A ako to bolo so šmýkaním sa na snehu? Cestou hore sme sa dostali na tienistú stránku kopca. Odrazu sme mali pod nohami sneh a niekoľkokrát natopený a znovuprimrznutý ľad. Zojka s Benym sa šmýkali a naschvál padali, smiali sa a zabávali na tom, ako sa im kĺže. Po chvíli sme im zábavu zrušili a donútili sme ich zobrať si turistické palice a kráčať poriadne. Pošomrali si, a myslím, že sa na nás na moment aj hnevali, ale zakrátko ich to prešlo.

Autor: tikaka