28. september 2015
Keď som vyberala učebnice pre Zojku a Samka, postavila som sa k tomu veľmi zodpovedne. Prezrela som si, stranu po strane, všetky dostupné šlabikáre, čítanky, matematické zošity aj zbierky, prvouky a prírodovedy. Pozrela som si staršie aj novšie publikácie, ministerstvom schválené a odporúčané, aj tie alternatívne. Zabralo mi to veľa hodín a na konci som sa cítila ako expert na prvácke učebnice. Snažila som sa nečítať si internetové recenzie od učiteľov, pretože čo učiteľ, to iný štýl, iné požiadavky a iný názor. Nakoniec som vybrala a bola som so sebou spokojná.
Vybrala som Šlabikár od pani Kamily Štefekovej. Môj samoľúby pocit sa rozplynul hneď ako náš syn chytil Šlabikár do rúk a začal ho hodnotiť kritickým okom. Kým sme prišli po písmenko „O“ hanbila som sa za to, že som bola na seba taká hrdá. Veď povážte sami:
Text pri písmene „M“ (samozrejme s pomocnými obrázkami):
Mama má bábätko.
Má Ema kolísku?
Má.
Všetko je v poriadku, otočíme stranu a tam je písmeno „E“ a nasledovný text:
Mama, máme banány?
Máme banány a pomaranče.
Ema má jablká a hrušky.
Kde je problém? Problém je v tom, že Ema sa jediným otočením strany zmenila z bábätka na 7-8 ročné dievčatko a jej mama sa zmenila z blondínky na ryšavku (na obrázku pri texte). Že si to nikto nevšimne? Benjamínka to vážne pobúrilo a povedal, že to predsa nie je možné, aby to tak fungovalo! Nakoniec sa mi ho podarilo presvedčiť, že sa asi autori knihy pomýlili, alebo je to možno iná Ema so svojou maminou. Okrem toho: Načo sa Ema pýta na banány, keď nám nakoniec povedia, že má jablká a hrušky?! Kde sa stratila základná logika?
Otočíme stranu a sme pri písmene „L“:
Mama má chlieb a nožík.
Ema láme chlieb.
Ela mala malé hríby.
Opäť sa zdá byť všetko v poriadku. Na obrázku sú dve asi 7-8 ročné dievčatká – rýchlo vyrastená Ema a jej kamarátka/sestra Ela, maminka je ryšavá. Žeby konečne logická kontinuita? Kdeže! Ela sa o dve písmenká ďalej zmení z malej školáčky na bábätko ktoré pije mliečko z fľaše. To už Benjamín rezignoval a povedal, že je to riadny nezmysel, a že v tejto knihe sa ľudia veľmi čudne zmenšujú a zväčšujú.
Na ďalšej strane je písmeno „I“ a nasledovný text:
Malá Mila má dudlík a hračku.
Mila má i košieľku.
Má malá Mila topánočky?
Benjamín dočítal a ostal zarazene hľadieť na text. Potom pokrútil hlavou a povedal: „Tak tomuto ja vôbec nerozumiem. To sú tu popísané nejaké hlúposti… Však tak sa to vôbec nehovorí! Stále iba Mila, Mila, Mila v každej vete! Stále to opakujú ako keby nevedeli poriadne rozprávať!“ Nuž, čo som mu na to mala povedať? Mal pravdu. Prečítajte si ten text znova. Súdny človek by v živote tieto tri vety nepovedal za sebou. Použil by zamlčaný podmet. Nasilu natískané meno robí z viet neprirodzený zhluk slov. Keď na to príde 4 ročné dieťa, musí to byť asi naozaj veľmi do očí bijúce.
O dve strany ďalej sa dostávame k písmenu „O“:
Jola je moja bábika.
Je malá a milá. Má malé topánky.
Má Jola kočík? Má. Jola má kočík i kolísku.
Jola je malá. Je milá. Jola je moja.
V poslednom riadku sa Beny zastavil po každej vete: „Jola je malá. – To už nám hovorili! Je milá. – Aj to už hovorili! Prečo to opakujú? Jola je moja. – To už tiež vieme! Ja to asi nechápem. Prečo nám to zasa hovoria?“ Chápete tú neúctu k čitateľovi?! V 4 riadkoch boli 2 krát zopakované 3 informácie. Ako keby boli deti hlúpe alebo zábudlivé. Benjamín bol pohoršený a dohodli sme sa, že odteraz budeme čítať iba poriadne knihy a Šlabikár sme navždy odložili. Začali sme čítať Domček, domček kto v tebe býva?, skombinovali sme to s Veselé básničky pre všetky detičky, Čačky-hračky, Krtko Šibal a všetci sme boli spokojní.
O pár mesiacov na to som Benjamínovi ponúkla čítanku, ktorá je pokračovaním spomínaných Šlabikárov. Tú už zobral lepšie, ale výber textov ho veľmi nenadchol. Po niekoľkých stranách skonštatoval, že texty sú dosť nudné a bez deja. Z Čítanky sme vyselektovali texty, ktoré ho zaujímali, tie sme si prečítali a potom sme čítanku odložili. Pustili sme sa do Lietajúceho deduška a Hurá do Panamy.
Každé dieťa je iné a každému sa páči niečo iné. Zojka bola zo Šlabikárov nadšená a nevedela sa dočkať, kedy už bude čítať z Čítanky. Bavil ju každý jeden text, hlavne tie kde sa spomínali bábätká alebo jedlo. Presne tie, ktoré Benjamín dočítal s veľkým sebazaprením. S nadšením robila úlohy k textu a bola pyšná na každú vypracovanú a prečítanú stránku. Oba Šlabikáre aj Čítanka jej sadli ako uliate. Mala ich tak rada, že si ich niekedy len tak sama vytiahla, našla si niečo, čo sa jej zapáčilo a čítala mi kým vládala.
Šlabikáre od pani Štefekovej sa výborne používajú. Úlohy k textom sú zaujímavé, rôznorodé a zábavné. Ilustrácie sú nádherné – detské, živé a pritom esteticky spracované. Vytkla by som snáď len málo tvorivosti pri tvorbe textov, hlavne neskoršie, keď už sa dajú používať takmer všetky písmená a texty by mohli byť vtipnejšie, hravejšie a prirodzenejšie. Taktiež som presvedčená o tom, že takých detí ako je Benjamín je veľa a je podľa mňa veľká škoda, keď ich znechutí kniha ktorá by ich mala nadchnúť a motivovať. Pritom by stačilo len trochu rozmýšľať pri ilustráciách, výberoch mien a snažiť sa o čo najprirodzenejšie používanie jazyka. Však predsa ide o vychovávanie citlivého, kritického čitateľa!
Autor: tikaka
