1. október 2014

Upozorňujem dopredu: tento článok bude dlhý. Bude taký dlhý, aký malý je Stöđvarfjörđur. Kým som nezačala písať, ani som si neuvedomila, čo všetko by som vám chcela o tejto dedinôčke povedať. Stöđvarfjörđur sa nachádza na východe Islandu, presnejšie v jednom z východných fjordov s rovnakým menom, pod islandským Kriváňom. Obec má podľa posledného sčítania 201 obyvateľov.

Prístav a ohrady

Dedina v minulosti žila z rybolovu. Ešte dávnejšie pred tým žila z chovu oviec a kráv. Potom všetko zdraželo, odkúpilo sa, rozpredalo sa a prestalo byť rentabilné. Po ovciach ostali len polorozpadnuté košiare a kilometre drôtených ohrád po okolí. Rybolov ešte prežíva. Každé ráno vypláva na more pol tucta lodí. Okolo tretej sa vrátia a začnú žeriavom vykladať prepravky plné rýb. Ošumelý vysokozdvižný vozík s Biossim za volantom presype ryby do veľkých kontajnerov. Kontajnery majú v rohoch diery, ktorými vytekajú litre rybacej krvi a stekajú do mora. Keď sú kontajnery plné, Biossi zasype ryby rozdrveným ľadom. Za ten čas sa prichádzajúce lode stavajú do radu a čakajú až sa uvoľní miesto pri žeriave.

Škola

Každý pracovný deň ráno prechádza popod naše okná žiačka základnej školy v Stöđvarfjörđure. Do školy chodí s malou taškou alebo s prázdnymi rukami, a vždy v šľapkách. Keď je príliš zima, dá si do šľapiek pletené červené (alebo fialové) ponožky. Ešte som tu nevidela deti s klasickou veľkou školskou taškou. Ak niečo vláčia, je to hudobný nástroj, reproduktor alebo vozík s niečím, čo vyzerá ako kulisy.

V škole majú tento rok 16 detí. Sú rozdelení do 3 skupín podľa veku a výkonnosti. Niektoré roky ich vraj býva ešte menej a môže sa stať, že v jednej skupine je iba jeden žiak. Škola je veľká, priestranná, vyzerá byť moderne zariadená. Pred bránou je veľký stojan na bicykle pre žiakov. Za školou je detské ihrisko a ihrisko na loptové hry. Niektorí učitelia pracujú len pár dní v týždni.

Keď sa pozriem z kuchynského okna okolo 10 hodiny ráno, vidím deti pobehovať po ihrisku. Všetkých pekne spolu, v akomkoľvek počasí, niekedy aj so škôlkármi, ktorí majú svoje priestory v budove školy. Pôsobia harmonicky a spokojne. Ako keby boli rodina.

Obchod

V miestnom obchode sa môžete najesť, kúpiť si ponožky, cukrovinky aj kapustu, dať si čaj alebo pivo a zadovážiť si islandské suveníry. Pracuje tam pani, ktorá každého pozná a o každom a o všetkom všetko vie. Obchod vonia kávou, cukrom a ľudským teplom. Pani sa vždy usmieva a vždy poradí. Zadarmo a rada. Nepredáva ihly a nite, ale ponúkne svoje vlastné, ak by sme ich náhodou súrne potrebovali. Ľudia z dediny si sem prichádzajú sadnúť po práci, turisti sem zájdu po informácie alebo oriešky v čokoláde. Dobrovoľníci tu zažívajú kultúrne šoky.

…nasadil stromy, kvety…

V Stöđvarfjörđure majú kvetinové záhony. Majú tu udržiavané trávniky, ktoré kosia niekoľko krát za krátke vegetačné obdobie, ktoré dovoľuje tráve vyrásť. Pestujú kríky a vypestovali si tu celý les! Na začiatku aj na konci dediny majú obrovský kvetináč s oranžovými a červenými kvetmi. Zopár takýchto kvetináčov je voľne rozmiestnených po dedine. Celé leto chodila skupina chlapcov po dedine a kosili, hrabali, pleli, orezávali, sadili a okopávali.

Keď prišla jeseň a chlapci odišli do škôl, začala sem chodiť staršia pani. Každý deň zaparkuje svoj pick-up na kraji cesty a kontroluje záhony, trávniky, priekopy a kríky. Ľudia sa tu starajú o to, aby dedinka vyzerala ako maľovaná. Nie pre turistov – však tu sa ich zastaví len zopár a nikdy neostanú dlhšie než jednu noc. Robia to pre seba. Pre dobrý pocit. Pre to, aby sa mohli usmievať, keď prichádzajú domov.

Les

Les pri Stöđvarfjörđure si zaslúži vlastný odstavec. Ľudia si tu vypestovali les! V lese sú vysoké stromy – borovice, jarabiny a brezy. Cez les vedie chodníček. Rozvoniava tu živica, ihličie a popadané lístie. Cez celý les prejdete za 5 minút. Ale tých 5 minút sa cítite ako v podhorí Nízkych Tatier. Bola som dojatá k slzám. Les je na Islande vzácnosť a preto je prechádzka cez islandský les cenný zážitok. Keď vyjdete z lesa, prejdete pomedzi kríčky k detskému ihrisku s dvomi jednoduchými grilmi.

Od detského ihriska pokračuje cestička cez mostík späť do Stöđvarfjörđuru. Cestička je lemovaná pestrofarebne pomaľovanými kameňmi s nápismi v islandštine. Pýtali sme sa jednej pani, čo tie nápisy znamenajú a prečo sú tam. Vysvetlila nám, že kamene pomaľovali deti z miestnej školy a nalepili na ne papieriky, kde napísali niečo, čo sa dotklo ich duše. Krásne, nie?

Odpad

Predstavte si čistú cestu. K tejto predstave pridajte čisté okraje cesty a čisté chodníky. Potom si ešte pridajte čisté ihriská a čisté pobrežie, čisté lúky a parkoviská. Bez papierov, obalov, ohorkov, pľuvancov, žuvačiek, krabičiek, vreckoviek, psích výkalov, plastových fliaš, ohryzkov, pomarančových šupiek, paličiek od lízaniek, plechoviek a stavebného odpadu. Je to neuveriteľné, ale ľudia tu nehádžu svoj odpad na zem! U nás je to nepredstaviteľný stav. Bola to jedna z prvých vecí, ktoré sme si tu všimli: všade bolo čisto. Nie sú tu upratovacie čaty. Nikto tu nechodí po dedine a nezbiera smeti zo zeme. Načo by to aj robil? Je to nádherné. Konečne sa nemusím hanbiť pred vlastnými deťmi za to, aké sme my – ľudia prasce.

Predstavte si relatívne vyspelú krajinu, kde ľudia takmer neseparujú odpad (toto možno platí len pre oblasť kde sme my a nevzťahuje sa na celý Island). Všetko okrem papiera putuje do spoločného kontajnera. Trvalo nám veľa dní, kým sme to prijali. Vycvičení mnohými rokmi triedenia odpadu od tradičného: papier-plasty-kov, až po odkladanie a recykláciu použitého kuchynského oleja sme s ťažkosťami hádzali všetko do jedného veľkého čierneho vreca.

Predstavte si tú skvelú myšlienku: zálohovať všetky plastové fľaše od nápojov, sklenené fľaše od nápojov a plechovky od nápojov. Zahodiť fľašu na kraj cesty je potom ako zahodiť peniaze. Nikto to neurobí. Každý si ju odloží a vráti. Je to veľmi jednoduché a veľmi účinné.

Kamene

Na začiatku dediny (alebo na konci, podľa toho, z ktorej strany prichádzate) je múzeum kameňov. Nudné? Ani nie. Hneď pri vstupe si človek uvedomí, že prichádza na zvláštne miesto. Je to taký malý, izolovaný svet, tajomná a unikátna záhrada, nečakane zelené a živé prírodné kráľovstvo pod drsnými vrchmi. Zbierka kameňov je výsledkom celoživotnej zberateľskej vášne jedinej ženy s priliehavým menom: Petra. Takmer všetky minerály a nerasty pochádzajú z Islandu (najmä z okolia Stöđvarfjörđuru) a k mnohým z nich sa viaže nejaký príbeh.

Väčšina kameňov je vonku, v Petrinej záhrade. Sú poukladané na drevených policiach, kamenných múrikoch alebo len tak na zemi. Od prvej chvíle je jasné, že Petra bola žena citlivá a skromná, žena s umeleckou dušou a otvoreným srdcom. Veľa kameňov je vnútri, v domčeku, kde návštevníci môžu nazrieť do izby, kde Petra počas svojho života bývala (zomrela v januári 2012 vo veku 91 rokov). Okrem minerálov a nerastov nájdeme v múzeu malú botanickú záhradu a v domčeku je ukážka bohatej fauny islandskej prírody.

Petra otvorila svoj dom a záhradu verejnosti. Na naliehanie a prosby náhodných okoloidúcich a turistov sprístupnila svoju súkromnú zbierku (považovanú za najväčšiu súkromnú zbierku nerastov a minerálov na svete) všetkým, ktorí mali záujem. Dlho odmietala vyberať vstupné. Vravela, že kamene jej predsa nepatria, ona ich len pozbierala a každý má právo si ich prezrieť.

Street art…

…alebo tiež: pouličné umenie. V Stöđvarfjörđure je neprehliadnuteľné. Je ťažko povedať, či je pekné a či zapadá do kontextu dedinky. To nech si posúdi každý sám. Ono tam jednoducho je. A hotovo. Mnohí turisti sú tým očarení a fotia si maľby zo všetkých strán. Mňa osobne až tak nefascinujú, ale musím uznať, že jeho výskyt v takej zapadnutej usadlosti je prinajmenšom zaujímavý.

Energie

Stöđvarfjörđur sa nachádza v geologicky najstaršej časti ostrova. Nie sú tu takmer žiadne horúce pramene. Zatiaľ čo na západe si vykurujú budovy energiou z horúcej vody a z kohútikov im tečie teplá voda priamo zo zeme, tu sa všetko ohrieva elektrickou energiou z elektrárne. Zatiaľ čo na väčšine ostrova majú kúrenie a teplú vodu za pár korún, tu si za ne musia platiť približne toľko, koľko my doma na Slovensku.

Vodu síce ohrievame v bojleri, ale je to voda čistá, dobrá, ľadovcová. Aj teplá aj studená. Už po prvom hlte zistíte, že má celkom inú kvalitu než tá, na ktorú sme zvyknutí doma. Najlepšie je, že od nej nič nesmrdí. Aj keď ju necháte pár dní vo fľaši, stále bude rovnako dobrá. Plastové fľaše, do ktorých si napúšťame vodu keď ideme von, nám ani po vyše 2 mesiacoch používania nepáchnu (doma nám vydržia možno týždeň).

Saxa

Kúsok od Stöđvarfjörđuru, po ceste smerom na sever, je morský gejzír Saxa. Do skaly voda vymyla asi 100 metrov dlhý a 2 až 10 metrov široký kanál, pri konci prehradený skalnou stenou v ktorej je diera. Keď idú vlny z tej správnej strany, voda sa vovalí do kanála, prederie sa cez dieru a narazí na koniec kanála. Tam vytryskne do výšky, vysoko nad úroveň skaly… a máme morský gejzír.

Pred pár dňami sme konečne mali šťastie a videli sme ho fungovať. Poriadne nás vystrašil, pretože sme, tak ako vždy, prišli až ku koncu kanála, že sa pozrieme ako sa voda prevaľuje na jeho dne. Keď sme boli len pár metrov od okraja, voda nám vyprskla nad hlavu a skoro sme umreli od zľaknutia. Rýchlo sme sa odtiaľ pratali a potom sme už Saxu pozorovali z úctivej vzdialenosti.

Dobrovoľníci

Jednou z hlavných atrakcií Stöđvarfjörđuru v letných mesiacoch sú dobrovoľníci :-). Kdekoľvek práve hrabú, plejú záhony, vytrhávajú trávu alebo prenášajú kopy sena, tam spomalia autobusy s turistami a tí pohotovo namieria objektívy svojich fotoaparátov priamo na nich a fotia a fotia a fotia, ako keby nikdy predtým nevideli pracujúcich ľudí. Dokonca sa raz stalo, že autobus zastal pri kraji cesty, zopár ľudí vybehlo, odfotilo si nás, a potom pokračovali ďalej. Keď sme raz hrabali pri Petrinom múzeu kameňov, na parkovisku zastali dva autobusy. Ľudia začali vystupovať a rozhliadať sa po okolí. Keď si nás všimli, rozbehli sa k nám, mávali nám, kamerovali si nás a fotili si nás, usmievali sa na nás a mávali. Potom ich asi sprievodca zavolal a tak sa pobrali do múzea, kvôli ktorému pravdepodobne prišli.

A teraz vážne: dobrovoľníci niekedy tvoria až pätinu obyvateľstva Stöđvarfjörđuru. Ľudia z dediny sa veľmi úspešne snažia prijať nás medzi seba. Zatiaľ sme sa nestretli s prejavmi otvoreného antagonizmu, aj keď by na to domáci mali plné právo a oprávnené dôvody. Dobrovoľníci sú poväčšine mladí ľudia do 25 rokov. Sú hluční, opíjajú sa, vykrikujú, robia hlúposti ktoré sa im občas vymknú z rúk, nerešpektujú zvyklosti Islanďanov, občas sa zabudnú pozdraviť a usmiať, neprejavujú dostatočnú úctu k ľuďom, ich majetku a spôsobu života. Stačí aby takých bolo zopár a už kazia meno všetkým. Však viete, ako to chodí. No stöđvarfjörđurčania sú veľmi tolerantní, chápaví a majú s nami trpezlivosť.

Ešte som vám nenapísala o mnohých veciach. O mori, ktoré je každý deň iné. O kačkách, kajkách, čajkách a potápkach. O prázdnych uliciach. O dvoch futbalových ihriskách na 201 obyvateľov. O budove banky v ktorej bývame. O silnom vetre. O továrni na spracovanie rýb. O múzeách a galériách. O dvoch kostoloch. O vodopáde nad dedinou. O bielom machu a krehkom lišajníku…

Sme veľmi vďační za to, že tu môžeme byť a postupne spoznávať každú malú výnimočnosť tejto drobnej dedinky pod horami. Ak ste dočítali až sem, gratulujem vám k vašej trpezlivosti a dúfam, že sa vám prehliadka Stöđvarfjörđuru páčila.