1. november 2017
V týždni snežilo a deti vyskakovali od radosti ako čertíky na pružinke. Keď mračno odišlo sponad Štiavnických vrchov, Zlatý vrch bol biely a smrečiny na stráňach ako pomúčené. Deti si vynútili, že cez víkend pôjdeme niekam za snehom, keď už v meste teplé chodníky roztopili všetky vločky, len čo dopadli na zem.
Zvolili sme vlastivedno-turistickú vychádzku do Strážovských vrchov. Vlastivedná zložka prišla hneď na začiatku: auto sme nechali pri Čičmanoch a prešli sme sa celou maľovanou dedinou, pekne cez jej stred až úplne na koniec, kde sa páslo stádo pekelnícky čiernych kráv. Zojka s Benjamínkom jeeejkali a ochkali nad každým vyornamentovaným domom, až som si začala hovoriť, že musím byť už poriadne otupená a necitlivá, keď ma to až zas tak veľmi neberie. Boli sme tu však hlavne kvôli nim, vlastne na ich žiadosť… pretože chceli vidieť naživo to, o čom sme si rozprávali.
Po prechode dedinou sme ešte chvíľu pokračovali po ceste, po červenej značke, a napokon sme odbočili na lúky. Na mlákach sa držal tenký ľad a po okrajoch lesnej cesty ležal sneh. Začalo stúpanie cez les a s každým výškovým metrom snehu pribúdalo. Potôčik sa neústupčivo rozlieval po chodníku a vytváral vodno-blatové prekážky. Preskakovali sme vodu, prehlbovali v snehu stupaje včerajších turistov. Keby tam nebol sneh, asi by sme si od detí vypočuli, že je to tu nudné, ale našťastie sneh bol. Tak kráčali a nešomrali.
Na lúkach pod Strážovom sme stretli prvých ľudí. Konečne sme uvideli zatiahnuté, oceľové nebo nad nami. Zdvihol sa vietor, stúpanie sa zmiernilo. Došli sme na Strážov. Už sa nám dávno nestalo, aby nás výstup tak nebavil (deti sa nepočítajú) a pohľad od vrcholovej tabuľky všetko vynahradil. Nedá sa opísať, musí sa vidieť. A možno ani vidieť nestačí, treba tam byť. Lebo k tomu patrila aj zima, aj chuť čaju z termosky, aj lepkavý dotyk mokrého trička na chrbte, aj oči zaslzené od ľadového vetra.
Vrátili sme sa po červenej na Rázcestie pod Strážovom a pokračovali sme ďalej po zelenej značke. Snehu pomaly ubúdalo, ale len pomaly. Deti sa rozbehli a hádzali sa do plytkých závejov, striasali na seba sneh zo stromčekov a púšťali dole kopcom snehové gule. Trasa je trochu hojdačková: dole – hore – dole – hore… aj keď väčšinou dole. V sedle Samostrel sme si obzreli maličkú, príjemnú útulňu a stočili sme sa na žltú značku do Čičmian. Sneh sa takmer stratil. Aj energia bežať dole kopcom sa stratila. Ešteže sme boli už takmer na dne doliny!
Snehohľadačská, vlastivedno-turistická vychádzka na najvyšší vrch Strážovských vrchov sa vydarila. Všetky ciele boli úspešne splnené: Sneh sme našli, maľované domčeky v Čičmanoch sme videli, na Strážov sme vystúpili. A ešte sme aj po ceste videli z auta prameň Nitry! 2:1 pre vlastivednú zložku výletu :-).
| Ako sa tam dostať: |
| Od Žiliny: Cez Rajecké Teplice a Fačkov. Asi 3 kilometre za Fačkovom odbočíme vpravo na Čičmany.
Od Prievidze: Cez Nitrianske Pravno, Kľačno a Fačkovské sedlo. Potom odbočíme vľavo na Čičmany.Parkovať sa dá hneď na začiatku obce, pri informačných tabuliach. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Okružná trasa má asi 15 km. Celkové prevýšenie je približne 700 m. Dospelý človek prejde trasu za 4 hodiny 25 minút (v snehu to trvá dlhšie). Z Čičmian ideme po červenej značke smerom na Strážov. Prvé dva kilometre ideme po ceste, potom odbočíme na lesnú cestu a začíname stúpať. Stúpanie je čoraz strmšie a dovedie nás až do sedla pod Strážovom. Tu sa stočíme vľavo, stúpanie sa zmierni a o 10-15 minút sa dostaneme na Lúku pod Strážovom. Prejdeme lúky a ostáva už len vyšliapať na malý zalesnený kopček pred nami… a sme na Strážove.
Naspäť ideme najprv po tej istej ceste – po červenej, až do sedla pod Strážovom. Tu prejdeme na zelenú značku a pokračujeme po úzkom hrebienku. Prevažne klesáme, miestami celkom strmo, až sa dostaneme do sedla Samostrel. Tu sa zvrtneme vpravo na žltú značku a po lesnej ceste dôjdeme až na hlavnú cestu, ktorá nás dovedie späť do Čičmian. |
| Pre deti: |
| Túra začína aj končí v Čičmanoch. Čičmany sú pamiatkovou rezerváciou, ľudia sem chodia obdivovať predovšetkým maľované zrubové drevenice.
Na začiatku aj na konci výletu sa ide po ceste pre motorové vozidlá, dokopy asi 3 kilometre. Cesta nemá krajnicu, ani chodník. Na vrchu Strážova hrozí pád z výšky, na bralách nie sú žiadne zábrany, ani výstrahy. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
