30. september 2018
Inae sme videli opäť po skoro štyroch rokoch. Zoznámili sme sa na Islande, keď spolu s ďalšími dievčatami prišla na krátkodobý dobrovoľnícky pobyt zameraný na environmentálnu osvetu v islandských materských školách. Pripravili sme vtedy kopu hier, aktivít, obrázkov a súťaží, ktoré sme potom zužitkovali v troch rôznych materských školách na východnom pobreží tohto nádherného ostrova. Po „škôlkarskej skupine“ sme mali ešte dve ďalšie skupiny zamerané na prvý a druhý stupeň základných škôl, no táto prvá ostala nášmu srdcu najbližšia. Možno preto, že bola prvá, ale skôr preto, že sa v nej stretli dobrí, zaujímaví ľudia, s ktorými sme si mali čo povedať.
Keď sme sa vtedy lúčili pred starou bankou, pri ceste vedúcej cez Stöđvarfjörđur, povedali sme si to, čo si ľudia v takých situáciách hovoria: Ak budeš niekedy v Mexiku/Francúzsku/Japonsku/atď., určite daj vedieť – môžeš u nás prespať/ povodím ťa/pôjdeme spolu na večeru/atď. Väčšina z nich to v tej chvíli myslí vážne, ale čas ich zhltne, vetché a narýchlo vytvorené vzťahy sa rozplynú a málokto ostane svojim sľubom verný. A nikto to od nikoho ani neočakáva. Preto si veľmi vážime, že Inae v januári napísala, že v septembri príde do Holandska na konferenciu a ak by nám to nevadilo, rada by si predĺžila dovolenku a prišla nás pozrieť.
Inae žije v Južnej Kórei. Vysokú školu študovala v Austrálii a momentálne pracuje pre austrálsku firmu, čo veľmi ovplyvňuje jej celkový pohľad na svet, jej spôsob prejavu aj rozmýšľania, vnímanie vlastnej hodnoty a chápanie kultúrnych rozdielov. Rozhovor s ňou zavedie človeka do dvoch rôznych svetov, ktoré sa spájajú v jednej osobe.
Zvítanie s Inae bolo akoby sme sa rozlúčili len pred pár týždňami. V takýchto vzťahoch čas ostáva stáť a vždy sa na chvíľu rozbehne, keď sa obe strany stretnú. Máme zopár takých kamarátov, ktorí sa raz za čas objavia alebo napíšu a nikdy nevadí, že naša posledná komunikácia prebehla pred rokom. Deti si ju sotva pamätali, ale pocit že je to známy človek v nich pravdepodobne bol: hneď ju brali za svoju, bez klasickej úvodnej zdržanlivosti.
Keď Inae vystúpila u nás na autobusovej stanici, bol už pokročilý večer. Bus prišiel na stanicu o pár minút skôr než mal a Mirko bol ešte len na ceste. Inae bola trochu zmätená a neistá či už je vlastne na mieste alebo nie, keď ju tam nik nečaká. Kým sa mohla spamätať, autobus sa zavrel a odišiel. Aj s jej kufrom. Zobrala to pokojne. Čo iné jej ostávalo… Kufor sa po niekoľkých neskorovečerných telefonátoch a vďaka promptnej pomoci ochotných ľudí nakoniec na druhý deň dopravil z Brezna naspäť k nám. Zatiaľ sme našej kamarátke požičali pyžamo, ponožky aj sveter.
Inae s nami ostala len krátko. Počet dovolenkových dní nepustil. Vo štvrtok prišla a v pondelok odišla. Všetko prebehlo superrýchlo. Každý deň sme ju niekam vzali, na každý deň sme si vymysleli niečo iné, zaujímavé a zároveň niečo čo by zvládla aj v svojej mestskej obuvi a s nedostatočným oblečením. Ale hlavne sme sa veľa rozprávali. Až tak veľa, že prvý deň mi z toho rozprávania odišli hlasivky. Zojka so Samkom ľutovali, že ju nestihli zobrať do parku. Ja som ľutovala, že sme nestihli prebrať všetko, čo by sme možno chceli. Inae sľúbila, že až zasa raz príde do Európy, určite sa ozve. Teraz už tomu veríme viac, než vtedy pred štyrmi rokmi v Stöđvarfjörđure a tešíme sa na opätovné stretnutie.
Autor: tikaka
