29. august 2017
Hľadala som niečo nové. Iné. Nejaký experiment. Výzvu. Celé leto som rozmýšľala nad tým, ako budeme budúci školský rok fungovať, ako si nastavíme priority a čomu budeme venovať svoj čas a energiu. Prišla som na kadečo, čerstvý vzduch podporuje tvorivosť, ale stále niečo chýbalo. Museli sme prísť domov z Poľska a poodstúpiť od všetkého, aby som uvidela, že mi to celý čas ležalo priamo pred nosom.
Cez HelpX sme stretli pekných ľudí a videli zaujímavé miesta. Keby som napísala, že Zojka so Samkom sa vďaka HelpX-u veľa naučili, zďaleka by som nevystihla všetko to, čo im tento spôsob cestovania zatiaľ dal. Do ďalšieho leta a ďalšej výpravy za ľuďmi, miestami a zážitkami je však ďaleko a zrazu sme mali pocit, že nechceme čakať tak dlho. Rozhodli sme sa preto založiť si profil na HelpX-e, tentoraz ako hostitelia. Nemáme dom ani záhradu, nič nestaviame, nepasieme ani nerúbeme, nič nevyrábame ani nepredávame. Pozývame preto takých pomocníkov – dobrovoľníkov ktorí sú ochotní tráviť čas s deťmi aj s nami, porozprávať nám o svojej krajine, občas voľačo špeciálne navariť, niečo deti naučiť, hrať sa s nimi a predovšetkým prinútiť celú rodinu používať angličtinu.
Na naše obrovské prekvapenie sa v priebehu mesiaca ozvali 4 ľudia. Bolo to pre nás neuveriteľné, pretože sme si nevedeli predstaviť, že by niekto mohol mať záujem spolunažívať v byte so šialenou vegetariánskou rodinou, ktorá stále niečo robí a niekde chodí a navyše vstáva každý deň o 5 ráno. Všetkých štyroch záujemcov sme z organizačných a kapacitných príčin nemohli prijať, ale zatiaľ sme hosťovali dvoch. Prvým z nich bol Mustafa.
Mustafa prišiel z Indie. Bol náš prvý pomocník-kamarát a očakávali sme ho s napätím typickým pre prvé stretnutia s niečím novým. Prišiel v pondelok večer, keď už deti spali (aj keď sa dušovali, že na neho počkajú). Po dvoch hodinách rozhovoru v kuchyni mi bolo jasné, že je to príjemný, inteligentný, ľudsky múdry, životom skúšaný a vtipný človek. Nasledujúci deň ráno sa s deťmi zvítal a dal do debaty akoby sa poznali dávno a nemal problém zobrať ich na takmer 3 hodiny von. Či som mu verila? Pravdaže. Barometer zvaný Zojka a Beny jasne hovoril, že Mustafovi môžem pokojne dôverovať.
Mustafa bol za každú zábavu: So Samkom si zahral šach a strieľal s ním z luku. So Zojkou uvaril večeru a druhý deň zas obed. Zojka bola v siedmom nebi. Recepty od neho má ukryte vo svojej zamykacej skrinke určenej na najväčšie poklady. Mustafa bol s deťmi na nákupe aj na pošte. Kreslil si s nimi, hral sa Ubongo a naučil ich aj pár nových hier. Vzali sme ho na Šášovský hrad, do banského múzea aj do Mincovne v Kremnici. Z Mincovne bol nadšený: vraj veľa rokov šéfoval prevádzke s presne takými strojmi, aké tam používajú.
Od Mustafu sme sa dozvedeli rôzne zaujímavosti o živote v Indii. Napríklad aj to, že levy nie sú nebezpečné, keď sú najedené a môžeme ich kľudne pohladkať, ale taký tiger je nebezpečný stále. Zaujímal sa o to, aké zvieratá žijú u nás a myslím, že sa mu zdalo veľmi zábavné, že sme ešte nikdy nevideli ťavu, slona alebo tigra (okrem tých v zoo).
Dozvedeli sme sa, že keď je 10 stupňov, považujú to za veľkú zimu a nevychádzajú von…a ľudia tam zomierajú na podchladenie pri 4 stupňoch. Mustafa stále nosil bundu a niekedy aj zimný sveter čo sme mu požičali, a to aj vtedy, keď sme všetci boli v krátkych tričkách a nohaviciach.
Povedal nám, že v Indii sa rodičia o deti boja oveľa viac ako u nás. Určite by im nedovolili pobehovať po prírode mimo dohľad rodičov, alebo ísť samým na prieskum po lesnej ceste alebo byť bez dozoru v obchode. Vysvetlil, že v Indii sa boja skôr ľudí, nie zvierat, a keďže je tam ľudí oveľa viac než u nás, treba sa mať stále na pozore.
Mustafa nám doniesol na ukážku typickú sladkosť z Indie, pričom poznamenal, že je v nej menej cukru než v sladkostiach, ktoré on bežne jedáva. V živote som nič sladšieho nejedla! Neviem, ako je to možné, ale tie biele guľky boli sladšie než kocka cukru, lyžica medu a hlt sirupu dokopy. Náš hosť potvrdil, že sladké je u nich sladké, pálivé je naozaj pálivé, korenené je korenené. Chute sú výraznejšie, intenzívnejšie než tu u nás.
Mustafa bol tichý, utiahnutý a plachý. Ako sám povedal, niekedy si v rozhovore nie je istý, pretože neverbálnu komunikáciu nedokáže dešifrovať správne, alebo dostatočne pohotovo. Naša mimika a gestá sú asi predsa len iné od tých indických. S deťmi to však vedel, uvoľnil sa, a očividne sa s nimi cítil oveľa lepšie než v spoločnosti dospelých. Asi boli pre neho čitateľnejšie a nepredstavovali až tak veľkú komunikačnú hrozbu.
Autor: tikaka
