31.júl 2012
Na začiatku sa k nám pridala Mačka. Bolo to také mačiatko – krásne, ľúbezné, milučké, farebné a hravé. Dostalo meno Mačka, pretože “cica, cicuška a pod.“ sú podľa mňa dosť hlúpe slová a “mačička či mačiatko“ sa nikomu nechcelo vyslovovať. Mačka si najprv overila, či jej nič neurobíme a potom sa s prirodzenosťou zvieratka včlenila do nášho 4-členného minikolektívu.
Mačka
Auto sme nechali pri prameni Želiarec a vykročili sme chladným ránom. Deti mali extrémne dobrú náladu. Behali hore-dole po asfaltke a predbiehali sa, kto prvý pomenuje kvety a stromy okolo cesty. Mäta, vratič, čerešňa, hloh, myší chvost, nezábudka, dub… Ani sme nevedeli ako a boli sme v sedle Suchý vrch. Tam sa k nám pripojila Mačka. Pokračovali sme ďalej po ceste, keď tu zrazu Mačka vystrelila od nás a vyškriabala sa na strom. Obzerali sme sa okolo – nikde nič. Aspoň určite nič hrôzostrašné. Chceli sme ísť ďalej, keď zapraskali konáriky, zašuchotalo suché lístie a z lesa sa vynorili neosedlané kone. Tri veľké, jeden malý. Prešli pokojne tesne povedľa nás a pokračovali popri ceste dole kopcom. Ani sme nedýchali. Kone sa vzdialili a Mačka zliezla zo stromu.
Nájdi Mačku
O pár minút sme došli k odbočke na vyhliadku. Odtiaľ cesta viedla cez areál už nepoužívanej Chaty na Suchom vrchu a potom vľavo cez neudržiavané lúky. Deti sme preniesli cez vysokú mokrú trávu, zatiaľ čo Mačka nás striedavo predbiehala, čakala, plietla sa popod nohy, alebo zaostávala za nami v tesnom závese. Cez lúky sa ide len chvíľočku a potom…potom začína iný svet. Z diaľky to vyzerá ako obyčajný zalesnený kopček, človek nečaká nič zvláštne. Vošli sme do lesa prežiareného vychádzajúcim slnkom. Kráčali sme chodníkom a potom cez skaly. Mačka stále vpredu – vždy vyhopkala na nejaký veľký kameň a trpezlivo nás čakala. Deti s živelným nadšením liezli hore skalami. „Rebrík! Aha, rebrík!“, hlásila Zoja od rána sľubovanú atrakciu balansujúc na koreni, z hlavou vyvrátenou do strmého svahu. Tempo sa zrýchlilo. Nestíhala som sa obzerať. Chcela som sa zastaviť, sadnúť si na kameň a pozerať sa, vnímať ten pôvabný malý prales okolo nás. Ale nie, nie! Stáť sa nejde v žiadnom prípade! Nad nami sú predsa rebríky a tie by nám mohli ujsť! Deti už nedočkavo podupkávali pár metrov nado mnou. Nuž, nedá sa všetko…
Rebríky na dohľad…
Mačka zvládla prvý rebrík sama. Dalo sa prejsť popod neho po lístí. Cez ďalšie rebríky sme ju museli prenášať. Najprv sa chcela škriabať po skale a hline popri rebríkoch, ale veľmi sa jej to nedarilo. Občas som zabudla, že Mačka je mačka a dych sa mi tajil, keď som ju videla bežať po okraji strmého zrázu a skákať z kameňa na kameň ponad hlbokú priepasť. Detičky vcelku disciplinovane zvládali jeden rebrík za druhým. Boli to skôr také schodíky, takže sa šlo veľmi pohodlne. Dokonca aj Benjamín zaprel v sebe v týchto časoch prebiehajúcu „Ja sám! Nechaj ma! Ja sám!“ fázu, a dovolil nám držať ho, keď bolo treba.
Po ôsmich rebríkoch sme dorazili na skalnú vyhliadku so zábradlím. Mačka sa usalašila na samom okraji skaly, našla si dieru, prikrčila sa a čakala kým jej obed vyjde von. Deti výhľad na kopce nijako zvlášť nefascinoval. Nedovolili sme im ani vešať sa dole hlavou cez zábradlie, a tak sa pobrali ďalej. Mačka bola odhodlaná počkať, čo z diery vybehne a nevyzeralo, že chce ísť s nami. Nedokázali sme ju tam nechať samú, však určite bude niekomu chýbať. Mirko ju musel nasilu zobrať a odniesť preč. Nasledoval strmý kopec dole. Našťastie bol krátky. Vyšli sme z lesa a ocitli sme sa späť na lúke pri Chate na Suchom vrchu.
Mačka sa od nás odpojila sama. Presne na tom istom mieste, kde sa k nám pripojila. Asi spoznala, že už je doma.
| Ako sa tam dostať: |
| V smere od Zvolena, na začiatku B.Bystrice odbočíme na Malachov. Keď budeme na Poľnej ulici, budeme hľadať odbočku vpravo na Suchý vrch/Chatu na Suchom vrchu. Potom už ideme po hlavnej rovno až na Želiarec, alebo ešte ďalej. Ak nechceme nechávať auto len tak pri ceste, vyvezieme sa až do sedla Suchý vrch (križovatka turistických značiek). Kúsok odtiaľ je veľké, neplatené a asi väčšinou úplne prázdne parkovisko. |
| Prístupnosť/ náročnosť/terén: |
| Od Želiarca k Chate na Suchom vrchu vedie asfaltová cesta. Potom prejdeme pár sto metrov lúkou a vojdeme do lesa. Tam začína byť terén náročnejší –skaly, miestami zosúvajúce sa kamene či pôda, korene stromov a samozrejme rebríky/schodíky. Cesta dole je veľmi strmá ale zároveň veľmi krátka, takže sa to dá vydržať. Keď prídeme späť na lúku, je to už len kúsok k Chate. Nám to celé aj s dvomi dlhšími (asi 15-20 minútovými) prestávkami trvalo 2,5 hodiny, čiže odhadujem, že dospelý by to do hodiny zvládol. Chodník na skalnú vyhliadku Trávny Ždiar je podľa mňa úžasné miesto pre deti. 2,5 ročný Benjamín s tým nemal najmenší problém, takže väčšie deti to určite preskáču ako srnky. |
| Pre deti: |
| Rebríky, skaly, vyhliadka.. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
