23. september 2014
Čo si predstavíte, keď sa povie „Umenie a udržateľný spôsob života“? Môže to byť mnoho vecí, od recyklácie, pestovania vlastnej zeleniny, citlivého využívania prírodných zdrojov, cez pretváranie nepotrebných vecí a odpadu na hračky, dekoratívne alebo prekvapivo praktické predmety až po celkové zmýšľanie človeka, jeho prístup k prírode a sebe, jeho životnú filozofiu vďaka ktorej sa nám tu bude o niečo lepšie dýchať a o niečo krajšie žiť.
Keď sa v auguste skončili mládežnícke kempy, radi sme využili príležitosť viesť pracovný tábor s týmto názvom. Mysleli sme si, že aj my sami sa veľa naučíme a skúsime si nové veci. Hneď na začiatku však zlyhala komunikácia s miestnym človekom, ktorý bol zodpovedný za obsahovú časť kempu. Zadal nám prácu, s ktorou dobrovoľníci neboli spokojní, pretože sa netýkala témy kempu, čiže nemala nič spoločné s umením a udržateľným spôsobom života. Museli sme s Mirkom rýchlo konať a vytvoriť pre svoju skupinu aký-taký plán práce, ktorá by ich uspokojovala a súvisela s tým, čo si sem prišli vyskúšať.
Myslím, že sa nám to celkom podarilo. Snažili sme sa využiť to, čo sme mali dostupné. Snažili sme sa, aby ľudia robili každý deň niečo iné a aby si mohli vybrať tú činnosť, ktorá im je najbližšie. Snažili sme sa, aby sa celým procesom nášho spolunažívania nieslo umenie a aby zároveň mali pocit, že žijú s prírodou v mieri a porozumení. V priebehu takmer 4 týždňov sa nám na tomto projekte vystriedali dve skupiny dobrovoľníkov a každá skupina ho uchopila a pochopila inak.
Čo všetko sme robili?
Ako som už spomínala, na stráňach nad dedinou rastú čučoriedky a hríby, v mori plávajú ryby. Vzali sme teda s našou skupinou vedrá a misy a vybrali sme sa pod horu. Vzali sme udice a vybrali sme sa do prístavu. Za mesiac sme natrhali desiatky litrov čučoriedok a nespočítateľné množstvo hríbov. Nalovili sme si rýb. Ľudia v prvej skupine boli nadšení z toho, že si zbierajú vlastné jedlo, že z toho čo si nazbierajú a ulovia potom pripravia niečo chutné a zdravé pre nás všetkých. Piekli sme si koláče, skúšali sme urobiť čučoriedkovú zmrzlinu, hríbovú omeletu, polievky a rizotá. Dospelí ľudia sa tešili ako malé deti! Druhá skupina tiež vyzerala nadšene, ale keď pochopili, že musia ísť do studeného mrholenia a s omrznutými prstami zbierať bobuľky alebo odolávať nárazom vetra na móle a nespadnúť za udicou do oceánu, nadšenie zoslablo. A keď im došlo, že od nich očakávame, že si sami nájdu nejaký zaujímavý recept a spracujú čerstvé plody islandskej prírody, takmer sa urazili, že po nich chceme kreativitu a aktivitu.
Jediné, čoho sa chytili, bolo robenie čučoriedkového džemu. A to doviedli do dokonalosti. Umyli poháre. Uvarili džem. Čučoriedkovou šťavou nafarbili látku na prekrytie vrchnákov. Kávou zafarbili biely papier na hnedo a vyrobili z neho štítky, na ktoré napísali Bláberjasulta – Čučoriedkový džem. Každý pohár ozdobili, označili, previazali povrázkom. Radosť pozrieť.
V garáži sme našli niekoľko starých kvetináčov a dostali sme nápad: vyčistíme ich, pomaľujeme, nakopeme hlinu a zasadíme si bylinky. Nášmu šéfovi sa táto myšlienka veľmi páčila, poslal nám po najbližšom autobuse semiačka a nejaké ďalšie kvetináče. Celé doobedie sme ich maľovali a na druhý deň sme ich naplnili hlinou a zasadili semienka. Pažítku, oregano, rukolu, petržlen, šalviu a koriander. Dali sme ich na okno a uvidíme, čo sa bude diať. Vďaka pekným kvetináčom na okne vyzerá naša obývačka zas o niečo viac ako ozajstný domov. Šalvii nedávame veľkú šancu, ale ostatné by mohlo vyrásť a dokonca možno aj prežiť.
Spolu so semienkami nám prišli aj tri balenia cibuliek okrasných kvietkov: narcisy, modrice a krokusy. Čo s nimi? Urobili sme si malú kvetinovú záhradku. Najprv sme si ju navrhli, potom sme pripravili pôdu, pripravili sme si kamene na ozdobu, zasadili sme cibuľky a všetko pekne dotvorili. Vzhľadom na to, že sme nemali ani rýľ, ani motyku a používali sme iba hrable, lopatu a kladivo (namiesto motyky), sa nám záhradka veľmi vydarila. Škoda, že tu už asi na jar nebudeme a neuvidíme, koľko cibuliek sa ujalo a prežilo zimu.
V dome je veľa starého nábytku. Väčšinou sú to polámané a ošúchané drevotrieskové police a pulty. Objavili sme však dva krásne veľké stolíky z masívu, ktoré nevyhnutne potrebovali ošmirgľovať a znova nalakovať. Šmirgľovanie je náročná práca. Takmer všetci sa jej chceli vyhnúť. Naveľa naveľa to dokončili, ale museli sme ich hnať do roboty ako koňa do poľa. Ešte ich treba pomaľovať, nalakovať a budeme mať originálne kusy nábytku do našej spoločenskej miestnosti.
Pár hodín sme venovali hľadaniu a rezaniu dreva. Už ste niekedy hľadali drevo tam, kde nie sú lesy? Žiadne stromy = žiadne drevo. Ale chceli sme si opekať mäso na ohni a kto chce oheň, potrebuje drevo. Logika nepustí. Celá skupina dostala za úlohu mať oči otvorené a každý náhodne pohodený alebo oceánom vyplavený kus dreva doniesť domov. Väčšina skupiny sa na to vykašľala. Asi čakali, že drevo sa samo nazbiera. Takže to nakoniec dopadlo tak, že sme ich museli všetkých organizovane poslať do okolia a dať im to za úlohu. Som presvedčená, že aj škôlkári by prejavili väčšiu aktivitu. Drevo našli, jediný muž v skupine ho spolu s Mirkom napílil a pripravil, a oheň nakoniec bol. Aj opečené mäso bolo. Aj gitara pri ohníku bola.
Okrem týchto činností sme motivovali členov našej skupiny, aby si piekli vlastný chlieb. Prvá skupina sa do toho vrhla s nadšením, našli výborný recept a každý deň sme mali najlepší, najvoňavejší chlebík na svete. Ľudia v Žiari nad Hronom a okolí si možno pamätajú chleby z Hliníckej pekárne, ktorú pred rokmi zrušili. Tento chlieb bol veľmi podobný a možno aj lepší. Druhá skupina si asi myslela, že žartujeme a nemali sa k činu. Keď po 2 dňoch bez chleba zistili, že to myslíme úplne vážne, začali hľadať recept. Prišli sme na to, že nikto z nich nikdy chlieb nepiekol a nemali predstavu, aký recept vlastne hľadajú. Len jediná dievčina v skupine sa tým nedala odradiť a skúšala a skúšala a urobila asi 5 chlebov (a ani jeden nebol dobrý), ale neprestávala skúšať a to bolo veľmi sympatické.
Zaujímalo by ma, čo ľudia od tohto tábora očakávali. Keď sa nad tým zamyslím, očakávať mohli všeličo. Obe naše skupiny očividne čakali, že sa tu niečo naučia. Rozdiel bol v tom, že prvá skupina bola pripravená skúšať , zlyhávať, skúšať a nestrácať trpezlivosť. Druhá skupina si myslela, že my im to nejakým zázrakom vlejeme do hlavy a oni nebudú musieť vynaložiť žiadne úsilie.
Do tohto projektu sme vstupovali bez skúseností, vedomostí a obáv, pretože sme čakali, že miestny kontakt organizácie Worldwide Friends nám bude zadávať adekvátnu prácu… a my sa o to nebudeme musieť starať. Keď sa spolupráca prerušila, museli sme začať rozmýšľať, čo vlastne názov tábora znamená a čo by mal tábor obnášať. Všetko dobre dopadlo a my sme s vykonanou prácou aj priebehom oboch kempov spokojní. Snáď boli spokojní aj dobrovoľníci v našich skupinách.
Autor: tikaka
