19. november 2014
Na začiatku novembra sa začal vyše mesačný projekt s názvom Umenie a životné prostredie. V tomto čase sa tu vystriedajú tri skupiny dobrovoľníkov. Ich úlohou je pripraviť pre deti hry a vzdelávacie aktivity zamerané na uvedomovanie si prírody a ochranu životného prostredia. Prvá skupina sa venovala deťom v materských školách, čiže deťom vo veku od 1 do 6 rokov.
Tri veselé, správne trafené, kreatívne a pracovité mladé ženy z Kórey a Francúzska to chytili za správny koniec a dali sa do práce. Najprv sme si vymysleli celý koncept, metódy, myšlienku ktorú chceme komunikovať a potom sme to všetko spoločnými silami naplnili obsahom. Snažili sme sa dať dokopy rôznorodé a atraktívne hry, pričom sme mysleli aj na malé 2-ročné drobátka aj na 6-ročných predškolákov. Potom sme sa mohli pustiť do maľovania, kreslenia, strihania, lepenia, skladania, priväzovania a oblepovania. Všetky pomôcky a materiály sme si totiž pripravovali a vyrábali sami. Po 4 dňoch usilovnej práce sme si hry odskúšali na našich ochotných pokusných králikoch Zojke a Benjamínkovi. Boli sme pripravení.
Počas troch dní sme navštívili tri materské školy. Každá bola v inom fjorde a každá bola iná svojou atmosférou, usporiadaním, vybavením a farebnosťou. Spájal ich láskavý a kamarátsky prístup učiteliek a riaditeľky k deťom, k nám aj k sebe navzájom. V každej z nich sme boli len jeden deň a preto jediné čo v nás ostalo je prvý dojem. Prvý dojem bol šesťhviezdičkový. Videli sme „alternatívnu“ škôlku, akých je vraj na Islande väčšina. Videli sme aj maličkú škôlku s 2 miestnosťami a 7 deťmi. V škôlkach bolo vidno, že učiteľky sa na deti neusmievajú len preto, že sa na nich práve niekto pozerá. Jednali s nimi priateľsky a s úctou. A z reakcií detí bolo jasné, že tento spôsob komunikácie je normálny.
Príjemné bolo, že sa na nič nehrali. Netvárili sa, že sú niečo, čo v skutočnosti neboli. Zdalo sa nám, že to čo robia a projekty ktoré majú rozpracované a filozofiu ktorú inkorporovali do svojho fungovania… že to všetko je také naozajstné a úprimné. V malinkej škôlke mali málinko priestoru a len zopár hračiek a len niekoľko pomôcok a deti od sotva chodiaceho batoliatka až po 6 ročnú malú slečnu. Snažili sa pracovať s tým, čo im bolo dané a robili to hrdo a pokojne. Nemali potrebu urobiť zo seba niečo špeciálne, alternatívne a inovatívne, aby vytvorili dymový super-imidž svojej škôlky.
O jeden fjord ďalej majú veľkú škôlku s niekoľkými desiatkami detí. Dojmy sa nedajú spísať do odstavcov. Keď sme prišli späť domov, dievčence-dobrovoľníčky sa predbiehali v rozprávaní zážitkov a opisovaní drobností ktoré si stihli všimnúť. Nadšené, usmievali sa a rozprávali. Aj Mirko sa medzi jedením zapekanej kapusty zapájal a jeden cez druhého spájali časti dňa do fantastického obrazu jednej materskej školy.
Mali tam miestnosť s hudobnými nástrojmi, miestnosť s matematickými pomôckami, miestnosť kde boli v poličkách prehľadne roztriedené materiály zachránené pred vyhodením do kontajnera. Deti tu z odpadu vlastnoručne vyrábali darčeky pre svojich najbližších, hračky do svojej škôlky a iné užitočné predmety napríklad do kuchyne. Recyklácia sa tak od malička stáva súčasťou ich života. Mali tam miestnosť kde sa mohli deti zahrať na rôzne povolania, pričom v škôlke vyložene podporujú chlapcov v tom, aby sa zahrali na opatrovateľov, kuchárov a sestričky, a dievčatá zas podporujú v hre na policajtky, hasičky a kovbojky. Každé dieťa si môže vyskúšať hocaké povolanie, bez toho aby sa muselo pri tom hanbiť alebo cítiť nepríjemne, pretože “to predsa nie je povolanie pre chlapcov / dievčatá!”
Do každej škôlky sme vchádzali trochu strémovaní, ale napätie vždy čoskoro zmizlo. Pretože učitelia aj riaditeľky sa od začiatku snažili, aby sme sa cítili vítaní, aby sme vedeli, že sa na nás tešili a že sú radi že sme tu. Správali sa k nám ako k rovnocenným partnerom, ktorých prácu si vážia a pripúšťajú, že by sa možno dokonca mohli od nás aj niečo naučiť. Áno, aj staršie panie, ktoré majú za sebou veľa rokov praxe a doma v skrini ukryté tri kufre skúseností. Jedna z nich nám dokonca povedala, že sa jej naše hry tak páčili, že ich budú hrať aj s ostatnými deťmi. A dostali sme aj jednu pracovnú ponuku… teda hlavne Mirko, pretože im v škôlke chýbajú učitelia-muži. V každej škôlke učiteľky samozrejme vedeli po anglicky a deťom všetko pekne prekladali.
Po týždni príprav a troch dňoch v troch škôlkach jedna z dobrovoľníčok povedala niečo, čo som ešte nepočula od nikoho, odkedy sme tu: „Toto bolo veľmi dobré! Páčilo sa mi to. Naozaj mám pocit, že sme pre tých ľudí niečo urobili. Niečo užitočné a dobré. A aj ja som sa tu veľa naučila. Toto bol jeden z najkrajších týždňov v mojom živote!“
Na tento vzdelávací projekt bude nadväzovať jeho pokračovanie v januári a februári budúceho roka a predpokladám že sa navrhne jeho rozvinutie aj v ďalších mesiacoch. Riaditelia, učitelia, deti aj dobrovoľníci boli spokojní . Mali sme pocit, že keby sa zaviedla určitá pravidelnosť, mohli by byť návštevy dobrovoľníkov z rôznych krajín v škôlkach (a školách) príjemným spestrením a doplnením environmentálnej výchovy, ktorá je tu prirodzenou a integrálnou súčasťou výchovy a vzdelávania.
Autori: tikaka, orim
