12. august 2016
Vchádzame medzi stromy utopení v pokoji a zádumčivých krokoch. Zima sa vkráda do topánok a skrúca prsty do dlaní. Studený les si chráni svoje. Bez pohybu sa tvári, že dnes nikoho nevíta. Prísne skaly rozpačito pozerajú na chodník. Vtáky nespievajú. Čmeliaky nebzučia. Stovkami topánok vyhladené korene a kamene lepkavo kĺžu.
Pod lúkou začneme stretávať ľudí. Dali priestoru pohyb, dych a pocit. Les už nie je taký čudne prázdny a neživý. Prvé kroky na lúke nás roztápajú. Slnko presvitá spoza obrovského sivého mračna uprostred modrej oblohy. Aké zvláštne! Na celom veľkom modrom nebi je len jeden veľký sivý mrak, a to práve tam, kde je slnko. Zjeme Zojkin orechový perník a ideme pozrieť na útulňu na kraji lúky. Je prázdna a obkolesená odpadom, fľašami a plechovkami. Taký neporiadok v okolí útulne sme ešte nevideli. Smutné. Hnusné.
Pokračujeme cez trávu a les smerom na Drapáč. Steblá obalené vodou, listy plné kvapiek. Pri každom, aj tom najjemnejšom kontakte s nehybnou zeleňou sa na nás spustí ľadová sprcha. Naozaj ľadová. Na bodliakoch a vädnúcich listoch medzi smrekmi je námraza. S mokrými nohavicami získava zima inú kvalitu. Idem prvá, Zojka druhá. Sme mokré až po pás a trochu aj za krkom a na hlave. Chlapci za nami to majú ľahšie – takmer všetku vodu sme striasli na seba my dve.
Na Drapáč svieti slnko. Hreje len málo, a predsa premieňa vodu v tráve na husté kúdoly pary, ktoré sa vlnia v chladnom vzduchu, zvíjajú sa a točia sa vo víroch oproti tmavým stromom. Občas takmer celkom zahalia Benjamínka, ktorý kráča pár metrov predo mnou. Tisíce kvapiek povešaných naokolo odrážajú tisíce slnečných lúčov v bezútešnej, studenej žiarivosti.
Vychádzame z lesa. Nad hlavou krúži kŕdeľ čiernych vtákov. Chodník stále stúpa, pomedzi kosodreviny, cez skaly s reťazami a zas pomedzi kosodreviny. Vrchol je už na dohľad, oproti oblohe vidíme siluety niekoľkých ľudí na chočskej skale.
Benjamín sa rozbehne po kamenistom chodníku. Už to chce mať za sebou, už chce byť hore. Musí sa nechať, že vyše 1000 metrov prevýšenia na Veľký Choč rozhodne nebolo nenápadných a príjemných. Bolia ma nohy, cítim, že už im snáď aj stačilo, ale musím bežať za našim synom cez kamene. Synovi sa tesne pred koncom podarí spadnúť, ale vyskočí a letí ďalej. Pri vrcholovej tabuli na Veľkom Choči nie je nikoho, všetci sú na pravo, na skale. Tak sa stočíme vľavo a nájdeme miesto na menšej skale s výhľadom na Liptovskú Maru a Západné Tatry stratené v mrakoch. Čoskoro príde aj Mirko so Zojkou. Je čas obeda.
Z Choča klesáme priamo dole k lúke s útulňou. Mokré skaly sa šmýkajú a sutina na chodníku sa zosúva. Ideme neuveriteľne pomaly. Až sa mi zdá nemožné, že sa vôbec dá ísť tak pomaly a pritom sa viditeľne hýbať vpred. Začína byť dusno a nepríjemne. Oblaky sivnú a spájajú sa. Striedavo sa predbiehame s dvojicou z Francúzska, ktorá ide podobne neprogresívnym tempom ako my. Na chvíľu ich stratíme z dohľadu, keď sa zastavíme na lúke pri kríkoch malín, ale po čase ich opäť dobehneme.
Príroda ešte od rána nevyschla. Lopúchy a hrubá tráva sa lesknú v neistom svetle čo presakuje cez konáre nad nami. V dusnom, vlhkom vzduchu si pripadáme trochu ako v pralese. Nie sme si istí, či je nám zima alebo teplo, či nám mrznú ruky alebo sa potíme v stojatom, lepivom vzduchu. Zojka ide navlečená vo všetkom, čo si priniesla, Mirko má len tričko. Ja sa neviem rozhodnúť, ale nechce sa mi zastavovať a obliekať sa a tak to nechávam tak. Pomaly, ale predsa sa približujeme k Valaskej Dubovej. Vychádzame z lesa do dediny a už som aj celkom rada, že sme späť v hmatateľnom, zadefinovanom svete. Nejednoznačného dialógu s prírodou mi na dnes stačilo. Keď nakladáme veci do auta, Francúzi nás predbiehajú posledný krát.
| Ako sa tam dostať: |
| V Ružomberku ideme autom popri Váhu v smere na Martin. Na veľkej svetelnej križovatke odbočíme vpravo na Valaskú Dubovú. O 5 či 6 kilometrov zídeme z hlavnej cesty, ktorá pokračuje ďalej do Vyšného Kubína a vojdeme do Valaskej Dubovej. Parkovať sa dá v centre obce pri potravinách, tam, kde sa otáčajú autobusy. |
| Prístupnosť/náročnosť/terén: |
| Z časti okružná trasa má dĺžku asi 11,5 kilometra, celkové prevýšenie je asi 1047 m. Dospelému človeku trvá prejdenie trasy približne 5 a pol hodiny.
Z centra Valaskej Dubovej vychádzame po modrej značke a čoskoro začneme stúpať cez les, popod vysoké, vápencové skaly. Po necelých dvoch hodinách sa ocitneme na Strednej Poľane – neveľkej lúke s útulňou. Tu zmeníme farbu značky a vydáme sa vľavo po zelenej na Drapáč. Ide sa lesom, mierne klesajúcim, úzkym chodníkom. Na Drapáči sa napojíme na červenú a opäť začneme stúpať: najprv cez les, no čoskoro sa dostaneme nad hranicu lesa a pôjdeme cez skaly a v kosodrevine. Tu nájdeme krátky skalnatý úsek zabezpečený reťazami. Reťaze nie sú pre výstup nevyhnutné, ale pomôžu. Od reťazí je to už len chvíľa k vrcholu Choča. Z Veľkého Choča zbehneme po zelenej, miestami je klesanie veľmi strmé, vedie cez skaly a môže byť nepríjemné a náročné na pozornosť. Zelená nás dovedie späť na Strednú Poľanu, odkiaľ pokračujeme do Valaskej Dubovej po tej istej trase (modro značenej), po ktorej sme na Poľanu vyšli. |
| Pre deti: |
| Pekná, atraktívna túra. Možnosť rozdeliť si ju na dve časti (dva dni) využitím útulne na Strednej Poľane. Veľké stúpanie na relatívne krátkej vzdialenosti, čo znamená, že sa stúpa strmo a neúprosne.
Výhľady, útulňa, reťaze, lúky, maliny. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
