22. jún 2013

Po 7 dňoch neustáleho presúvania, balenia sa, vybaľovania, pamiatok a pamätníkov, lesov a parkovísk sme boli unavení. Povedali sme si, že si dáme oddychový deň: Pôjdeme len na takú kratšiu prechádzku cez lúky a poobede budeme ležať v tráve a kúpať sa v kempe. Ako to už býva, všetko dopadlo inak.

Všetko sa zdalo byť veľmi jednoduché

Davidov je dedinka na juh od Vranova nad Topľou. Povyše Davidova sa nachádza chránený prírodný výtvor Zapikan – roklina s 3 metrovým vodopádom a skalným previsom. Zapikan vraj znamená v miestnom nárečí „zbojník“. Ten sa tu vraj úspešné ukrýval na prelome 19. a 20. storočia pred žandármi.

Kedysi sem viedla žltá značka, ktorú však už v novších mapách nenájdeme. Z nejakého dôvodu ju zrušili a spomienkou na ňu je už len tabuľa nad Davidovom a občasné zachovalé žlté značenie popri chodníku. Podľa mapy sa však zdalo, že tam nebude najmenší problém: ideme na koniec dediny, pokračujeme po poľnej ceste proti prúdu riečky Olšavy. Keď prídeme na miesto, kde z ľava vteká do Olšavy nenápadný Komorský potok, zahneme vľavo a popri potoku, cez lúky a nakoniec lesom sa dostaneme k Zapikanu. Hotovo. O hodinu tam musíme byť aj keby sme skákali po jednej nohe.

A tak sme šli a šli a šli proti prúdu riečky. Občas sa objavila žltá značka a utvrdila nás v tom, že ideme dobre. Poľná cesta sa stočila naľavo, ako sme čakali. Bolo nehorázne teplo. Pot sa z nás lial. Muchy a ovady štípali, lietali do očí a do úst. Pri každom kroku sa na suchej ceste zvíril prach jemný ako múka a lepil sa na pokožku. Deti hrdinsky kráčali cez lúku do kopca.

Zakliaty Zapikan

Vošli sme do lesa. Výborne! Všetko sedí! Aj podľa mapy máme vojsť do lesa. Žltá značka nikde. Nevadí. Možno sa zošúchala. V lese sa cesta rozvetvila. A o pár metrov ďalej znova. Zložili sme sa na prvej križovatke a Mirko šiel preskúmať cesty. O necelú polhodinu sa vrátil s tým, že cesty nikam nevedú. Deti sa zatiaľ hrali s hlinou a vlaňajším lístím. Pramienky spotených vlasov im zasychali na tvári. Po niekoľkých pokusoch zorientovať sa sme si museli priznať, že sme sa stratili a otočili sme sa na cestu späť.

Bola sobota na obed. Podľa mňa v tých kopcoch nebolo nikoho okrem nás…a jedného mládenca na štvorkolke. Počuli sme vrčanie, štvorkolka sa vynorila z lesa a pokračovala do kopca smerom od nás. Mirko bežal za ňou, prekričal motor a podarilo sa mu mladíka zastaviť. Spýtal sa ho na Zapikan. Chlapec otočil štvorkolku a ponúkol sa, že nám cestu ukáže. S pokojom a samozrejmosťou, ako keby sem dnes len pre to prišiel. Benjamínka to veľmi zaujalo:
 

Benjamín: Prečo nám ten pán ukázal cestu?
Veronika: Pretože pozná cestu.
Benjamín: Pomohol nám, pretože je dobrý?
Veronika: Áno. A pretože má práve čas a chcelo sa mu.
Benjamín: On nám ukázal cestu, aby sme už neblúdili?
Veronika: Áno.
Benjamín: A prečo blúdime?
Veronika: Pretože sme sa stratili. Ako a Janko a Marienka v tej rozprávke o Medovníkovom domčeku.
Benjamín: Ja nemám rád blúdenie. Ten pán je veľmi dobrý, že nám pomohol.
Veronika: Áno. Je veľmi ochotný, však?
Benjamín: Prečo nám pomohol? Prečo bol ok-och-ochotný?
Veronika: Pretože dobrí ľudia si pomáhajú, ak sa to čo i len trošku dá. Tak je to správne.
Benjamín: Áno. Tak je to správne. Aby sme neblúdili…
 

Mirko nasadol a viezol sa s ním. Keď sa vrátil naspäť k nám, ukázal na lúku vzdialenú asi 30 minút rýchlou chôdzou a povedal mi: „Vidíš tamtú lúku? Tak na tej lúke by sme mali byť.“

Nejdem to tu rozpisovať, len to zhrniem: Nasledujúcu hodinu sme sa ťahali po lúke, cez vysokú trávu a bodliaky v poludňajšom slnku, z kopca a do kopca, až sme došli k šípke, na ktorej písali, že Zapikan je už len 10 minút hentam doprava po ceste cez les, po žltej. Hurá! Konečne les (teraz už ten správny!) a ešte tu máme aj čierne na bielom, že už to nie je ďaleko. Vošli sme do lesa a sledovali sme odrazu husté a poctivé značenie. Stúpali sme do strmého kopca a potom do ďalšieho, za zákrutu a do ďalšieho kopca. Toto je 10 minút? Začali sme sa vracať späť.

Ale my sa nevzdáme!

Čakala som každú chvíľu, že si deti sadnú na zem a odmietnu kráčať ďalej. Ani trochu by som sa im nedivila. Nohy mali došľahané od trávy, tvár takmer fialovú od horúčavy, vlasy spotené, telá ukonané dlhou chôdzou. Od rána poriadne nejedli, len čo sme ich vodou nalievali. Doštípaní boli na tých najnemožnejších miestach, aj napriek tomu, že som ich už po tretí krát prestriekala repelentom. Ale ony kráčali, občas sa potkli a kráčali a stále nám verili, že je to už len kúsok.

Keď sme už boli takmer naspäť pri šípke, ktorá nám bola sľubovala posledných 10 minút k cieľu, všimli sme si malú tabuľku so slovenským znakom a nápisom: Prírodná pamiatka. Len tak, uprostred lesa. Šli sme k tabuľke a aj kúsok za ňu. A tam sme pod sebou uvideli roklinu Zapikan. Konečne, po trojhodinovom blúdení, sme to našli! Prešli sme mostíkmi, sadli sme si pod skalný previs na lavice a nemohli sme uveriť, že sme to naozaj našli. Dobre si veru zbojník vybral svoj úkryt. Ani mapa, ani značky nám nepomohli. Možno sme mali venovať trochu viac pozornosti okoliu. Kto vie… Možno je roklina začarovaná a len tak hocikto ju nenájde.

Cesta späť do Davidova bola rýchla. Od spomínanej šípky pod lesom sme sa napojili na výraznú poľnú cestu, ktorá nás v priebehu necelej hodiny doviedla do dediny. Za chrbtom sa nám zbierali čierne mraky a nad okolitými kopcami výstražne hrmelo. Hrozba búrky je silne motivujúci prvok a deti prepletali nohami, len sa im tak za pätami prášilo. Zoja do toho prepletala jazykom a Benjamín zbieral prázdne ulity a vtáčie pierka.

A pršalo, a fúkalo…

Náš deň plný zážitkov sa však zďaleka neskončil nasadnutím do auta v Davidove. Pri Vranove nad Topľou odrazu začala taká búrka, akú som ešte nezažila. Padali krúpy, lialo, že nebolo na tri metre vidieť, vietor strhával konáre a listy zo stromov. Zastali sme pod orechom a čakali sme, až to prejde. Búrka poľavila, orech to zvládol a my sme pokračovali v ceste. O pár kilometrov ďalej sme sa dostali do centra tej istej búrky. To už som sa začala trochu báť. Zotmelo sa. Zaparkovali sme do autobusovej zastávky, aby nám krúpy nerozbili čelné sklo a opäť sme čakali. Tentoraz oveľa dlhšie. Plech na streche zastávky sa nadhadzoval vo vetre. Smreky naokolo sa ohýbali akoby boli z gumy. Dúfali sme, že náš ledabolo ukotvený stan pri Domaši nebudeme musieť hľadať ďalej ako sto metrov od pôvodného stanoviska. Počkali sme, kým takmer neprestalo pršať a pomaly sme pokračovali za búrkou. Prívalový dážď spôsobil menšie záplavy. Voda naplnila jarky a pretekala cez cestu. Zaplavila polia a vynášala na cestu červenohnedé bahno, kamene a štrk. Na niektorých miestach bola voda hlboká až skoro po podvozok a to už som sa naozaj bála. Ale autá si veselo chodili ďalej, aj keď pomalšie a tak sme si povedali, že to asi pôjde a šli sme aj my.

Pri Domaši nebolo (okrem naplaveného bahna na cestách) po búrke ani slychu. Dokonca aj slnko presvitalo. Cez cestu práve migrovali tisíce malých žabiek. Najprv som si myslela, že sú to kamienky. Ale keď tie kamienky odrazu začali skákať, cítila som sa ako vrahyňa. Malinkými žabkami bol zaplavený celý kemp. Liezli nám po stane, ktorý neporušený stál na svojom mieste, a bola ich plná tráva. Deti boli od šťastia bez seba, naháňali žabky, chytali ich a prenášali ďalej od stanu, aby sme ich nepostúpali.

Tak sa skončil náš oddychový deň. Keď sme vypli motor pri stane, bolo pol siedmej večer. Zaspali sme skoro. Posledné, čo si ten deň pamätám bolo tlmené, jemnučké tup-tup-tup tup-tup žabích nožičiek na našom stane.

Autor: tikaka