27. jún 2012
Čakala som, že sa každú chvíľu z nejakej diery vynorí lesný mužíček, alebo nám aspoň tri víly prebehnú cez cestu. Ale nič. Len Zojka ku mne bežala a hovorí mi bez dychu: „Veronka! My sme..my sme išli s Benjamínom tam..tam dole! Ja som išla cez konáre a on išiel cez šišky. Bol tam taký véééľký koreň! A my sme tam išli. Vôbec sme sa nebáli! My sme išli úplne sami! Benynko mi pomohol a..a..je tam aj potok – tam sú riadne vodopády! Riadne! A potom sme vyšli tuto hore na kopček a Beny tam ešte ostal, lebo asi niečo objavil!“ dokončila, zvrtla sa a bežala späť k Benjamínovi, preskúmať čo objavil. Zoja bola nadšená a Beny tiež, aj keď on tým svojim tichým spôsobom, ktorý sa ťažko rozoznáva. Odhodlane si hľadali cestu v (pre nich) náročnom teréne a vrchol šťastia bol, keď mohli prejsť po mostíkoch ponad hučiacu vodu. Kráčali, takmer bežali…a usmievali sa. Čarovná Žiarska dolina…
Strieborný, živý, neúnavný…
Prechádzali sme lesom, cez korene, kamene, okolo veľkých balvanov, pomedzi vysokánske smreky, cez mostíky, popri studenom horskom potoku. Slnko sa už prebojovalo až na dno doliny a osvetľovalo zelený mach, zlatohnedé šišky, trblietalo sa na spenených kaskádach. Chodník viedol skoro celý čas lesom. Vzduch bol presýtený vôňou smrekov. K sladkej smrekovej vôni sa postupne primiešavala korenistá materina dúška. Keď sa pásmo lesa skončilo, nad nami stáli vrchy Západných Tatier, okolo nás lietali motýle a Žiarska chata bola na dohľad. Cez bzučanie hmyzu k nám doliehal hukot vody. Kráčali sme cez horskú lúku, slnko nás zohrievalo a bolo nám dobre. Veľmi, veľmi dobre.
Žiarska chata
Posledných pár sto metrov sme unavené deti odniesli. Pri chate nebol nik, len sympatický pán v požičovni kolobežiek čítal noviny. Počas nášho obeda sa priestor začal plniť – turistami aj cykloturistami. Po obede nám deti zaspávali s otvorenými očami, tak sme si ich uviazali do šatiek a schádzali sme po asfaltke späť k parkovisku. Občas sme sa uhli kolobežkám a bicyklom, čo frčali z vrchu, a stretli sme pár ľudí. Za nami ostala hrdá, nehybná krása skalnatých štítov.
| Ako sa tam dostať: |
| V Liptovskom Mikuláši odbočíme na Smrečany alebo Žiar. Žiar je posledná obec. Na jej konci je parkovisko. Ďalej je vjazd zakázaný. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Od parkoviska sa dá k Žiarskej chate dostať 2 spôsobmi. Buď ideme po asfaltke, ktorá je v dobrom stave, schodná na bicykli, aj s kočíkom. Alebo ideme po lesnej ceste, ktorá odbočuje z asfaltky asi 300m za závorou vľavo. Stačí sledovať modrú značku. Lesná cesta je pohodlná, terén je (až na niekoľko krátkych úsekov) nenáročný. Dĺžka trasy (len tam): 5km, prevýšenie 420 m. Oficiálne udávaný čas – 1:30 min. |
| Pre deti: |
| Na trase nie sú žiadne klasické atrakcie pre deti. Na “modrej“ trase je však vybudovaný náučný chodník. Na tabuliach sú pekné, veľké, farebné fotky. Okrem toho je na trase niekoľko drevených mostíkov či lávok a nad pásmom lesa aj jeden upravený prameň. Pri Žiarskej chate je jednoduchá preliezka a hojdačka. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Parkovné pre autá: 3 eurá. |
Autor: tikaka
