31. január 2015

Včera sme sa rozlúčili s našou prvou skupinou dobrovoľníkov v tomto roku.

V deň keď prišli bolo také počasie, že by ste ani islandského psa von nevyhnali. Vietor zhadzoval z nôh, striedavo snežilo, pršalo a primŕzalo na ceste. Keďže na prístupovej ceste k farme boli veľké záveje, auto muselo zastať na hlavnej a všetci museli, aj so svojimi batožinami, posledného pol kilometra na farmu zvládnuť vlastnými silami. Tí, čo mali ruksak to mali o čosi ľahšie. Tí, ktorí prišli s obrovským kufrom na kolieskach bojovali s vetrom, mokrým ľadom a zamrznutým dažďom o čosi ťažšie. Okrem svojej batožiny niesli aj nákup potravín. Aj keď sme si všetci pomáhali ako sa dalo, padali sme, vstávali, snažili sme sa, aby nás vietor nezhodil do záveja, pridŕžali sme sa kríkov aby nás neodfúklo, snažili sme sa zapamätať si cestu na pár metrov dopredu, aby sme mohli zavrieť oči a ochrániť ich pred snehom a dažďom, ktorý nám dopadal na tvár ako malé ostré kamienky. Kým sme došli na farmu, boli sme premočení až na kožu.

Počas zimných mesiacov čakajú skupiny dobrovoľníkov na farme dve hlavné úlohy.

Dokončiť rekonštrukciu farmy a začať s prípravami na letné obdobie: dostavať kurín, postaviť šopu a skleník, založiť kompost, vyčistiť pozemok od náletových drevín, odstrániť skaly z pôdy a začať rýľovať, prečistiť a upraviť okolie potôčika, ktorý nám tečie cez záhradu a podobne.
Pomôcť pri renovačných prácach v hosteli organizácie Worldwide Friends v Reykjavíku. To môže zahŕňať maľovanie stien, natieranie postelí, opravu podlahy a schodov, skladanie a inštalovanie nového nábytku, lakovanie, morenie, natieranie strechy, opravu oplotenia a veľa iného.

Skupiny tu ostávajú o čosi kratšie, než sme boli zvyknutí – iba 10 dní. Za ten čas sa samozrejme nedá stihnúť urobiť zázrak. Ide skôr o plnenie čiastkových cieľov, ktoré smerujú k dosiahnutiu momentálne ešte veľmi vzdialeného výsledku. Náš šéf má totiž veľmi zaujímavú víziu: urobiť z farmy miesto, ktoré bude ekologické a z časti sebestačné. Chce tu mať pole na zemiaky, cibuľu, mrkvu a karfiol, skleník na chúlostivejšie plodiny, bylinkovú záhradku, sliepky na vajíčka, časom možno kozy. Má predstavu, že dobrovoľníci, ktorí sem budú prichádzať budú čo najmenej kupovať v obchode a budú sa snažiť vystačiť si s tým, čo bude akurát rásť na záhrade. Už teraz máme za úlohu viesť ľudí k tomu, aby si piekli pečivo a keksíky, aby sa stravovali skôr vegetariánsky a sezónne a aby pochopili, že zabaviť sa dá aj bez alkoholu. Myslíme si, že chce mať z farmy také malé edukatívne stredisko, kde si ľudia budú môcť prísť vyskúšať, ako sa to dá robiť. Myšlienka je to v zásade pekná a dobrá, ale (ako som už písala) ešte veľa vody pretečie dole potôčikom, kým sa k jej zrealizovaniu dopracujeme.

Ale vráťme sa k našej prvej tohtoročnej skupine. 6 ľudí z 5 krajín vo veku od 19 do 27 rokov. Traja chlapci, tri dievčatá. Soim z Kórey, Chihiro z Japonska, Silas z Francúzska, Emeline z Belgicka, Martin a Javier z Mexika. Lepšiu skupinu by sme si nevysnívali, ani keby sme snívali celý rok.

Každý jeden z nich sem prišiel pracovať. Pracovali rýchlo, efektívne a veci robili poriadne. Nehádzali povinnosti a zodpovednosť na druhých. Vedeli sa chytiť práce. Nerobili si prestávky každú polhodinu.

Každý jeden z nich prišiel s otvorenou mysľou a chuťou učiť sa. Skúsili si upiecť chlieb, traja z nich sa naučili štrikovať, pribíjali klince, odhadzovali sneh. Keď niečo nešlo tak, skúsili to inak.

Každý jeden z nich dokázal vyjadriť svoj názor (ak nerátame Chihiro, ktorá bola trochu slabšia v angličtine). Keď sa im niečo páčilo, povedali. Keď sa im niečo nepáčilo, povedali. Keď mali iné riešenie, navrhli. Keď niečomu nerozumeli, opýtali sa. Keď niečo potrebovali, požiadali. Konečne sme nemuseli vynakladať energiu na to, aby sme v podstate cudzím ľuďom museli čítať z očí, či nemajú nejaký problém. Nikto sa neurážal a nebral nič osobne.

Každý jeden z nich dokázal myslieť na druhých. Čaj sa varil pre všetkých – zelený aj čierny. Nikto neblokoval kúpeľňu pol dňa. Nepúšťali si hudbu nahlas. Pomáhali si a pamätali na drobnosti, ktoré o sebe vedeli… napríklad na to, že Silas nemá rád syr a nechce ho mať v jedle ani na jedle.

Na Farme

Väčšinu dní sme pracovali na farme. Museli sme prešmirgľovať a znovu natrieť okná v kuchyni a v kúpeľni, pretože niekto pred nami ich natrel na hladkú, neodmastenú plochu a farba sa začala šúpať. Martin naostril nože. Chihiro s Emeline vyrobili pod Mirkovým vedením jednoduchú troj-policu na odkladanie vecí. Pozbierali sme kusy dreva roztratené okolo domu, nanosili sme ich na jednu kopu a povyťahovali z nich veľké hrdzavé klince. Vyhádzali sme z kurína haraburdy, ktoré tam minuloročné skupiny v jeseni nahádzali, potriedili sme dosky a začali s obkladom vnútorných stien, osadilo sa okno kurína. Mirko s Emeline dokončili izoláciu steny a nakoniec sa obložila aj strecha. Odhádzal sa veľký namrznutý závej pred dverami, ktorý sme museli preliezať vždy keď sme chceli vojsť do domu. Vyzbierali sme odpadky okolo farmy a usporiadali sme priedomie.

Popri tom všetkom sme nosili a čakali. Alebo skôr čakali a nosili. Vysvetlím: Na farme chýbalo (a ešte stále chýba) veľa základných vecí. Neboli tu stoly, práčka, stoličky, nože, chlebník ani poriadny veľký hrniec. Taktiež sme potrebovali viac materiálu na obkladanie kurína než sme mali na farme. Potrebovali sme viac kladív, kliešte na vyberanie klincov, izolačnú vatu a vŕtačku. To všetko bolo potrebné doviezť k odbočke na farmu a my sme to potom museli cez sneh dotiahnuť do domu. Naopak, po posledných turnusoch bola pri farme veľká kopa vriec s odpadom, ktoré zas bolo nutné dotiahnuť k odbočke, aby ich odtiaľ niekto odviezol kam treba. Keď sme okolo vriec objavili myšacie stopy, vedeli sme, že je najvyšší čas sa odpadu urýchlene zbaviť. Ale prišlo jedno veľké ALE, a tým bola islandská mentalita: „však máme čas …načo toľko stresu? …neskôr …možno zajtra …teraz príliš fúka …teraz je zasnežená cesta …poobede …teraz nemám čas …niekoho tam pošlem …no, nevyšlo to …poviem mu, nech tam skočí …nie, nie, dnes už nie.“ Naša skupina po dvoch dňoch pochopila, že sa nemôžeme na nič spoliehať a musíme sa prispôsobovať aktuálnej situácii. Zobrali to veľmi športovo a keď náš šéf po piaty krát odsunul termín dovozu práčky do neurčitej budúcnosti, už sa len zasmiali. Jeden deň to bolo naozaj tak, že všetci sedeli a čakali, až nám zavolajú, že nám vezú materiál, aby sa mohlo pokračovať v práci. Čo na tom, že sme na to upozorňovali dlho dopredu?! Však máme čas, nie? Väčšina z našej skupiny to vnímala ako plytvanie časom.

Vrecia s odpadom sme dotiahli k hlavnej ceste a dúfali sme, že ich prinútime zobrať odpad do auta, keď nám zas niečo privezú. Iste vás neprekvapí, keď vám poviem, že tam ešte stále ležia. Pred pár dňami ich objavili divé husi, rozďobali ich a rozťahali odpadky. Pozbierali sme to, dali do nových vriec a posúrili šéfa, že už to NAOZAJ MUSIA odviezť, lebo už nám len líšky a potkany chýbajú a nalákame celú islandskú faunu. Myslíte, že to pomohlo? Správne: nepomohlo.

V Reykjavíku

Dva dni pracovala skupina v hosteli v Reykjavíku. Dostali za úlohu vymaľovať izbu a prešmirgľovať a natrieť poschodové postele. Potom mali vymaľovať kúpeľňu. Materiál samozrejme nebol pripravený, takže museli čakať, kým sa kúpi a dovezie. Potom, po hodine práce zistili, že tie postele vôbec nebolo treba šmirgľovať, stačilo ich len pretrieť. Keď dokončili izbu, vypratali a pripravili kúpeľňu. Keď mali polovicu za sebou, dozvedeli sa, že keď šéf povedal „kúpeľňa“ myslel tým vlastne WC s umývadlami. Tak zas dali všetko späť a šli maľovať záchody. Schopnosť správne a jasne komunikovať inštrukcie je naozaj nevyhnutná, keď od nás závisí činnosť ďalších ľudí. Naši dobrovoľníci boli trochu frustrovaní, ale boli to len dva dni a dalo sa to vydržať. V Reykjavíku ostali cez noc, aby nemuseli stále chodiť tam a naspäť. Mirko prespal s nimi. Zoja, Beny a ja sme šli späť na farmu, po tom ako sme sa pomotali po meste, nakŕmili kačice a labute v parku, obzreli veľké lode v prístave a kúpili v obchode Červeného kríža pracovné oblečenie pre deti, aby mohli nabudúce ísť maľovať a natierať aj ony.

Keď sme nepracovali

Keď sme nepracovali, chodili sme von. Boli sme na krátkej turistike po okolitých kopcoch, na prechádzke pri jazere, boli sme na exkurzii na Zlatom okruhu, cez víkend šli skoro všetci na 2-dňový výlet na južné pobrežie, párkrát sa s deťmi pohrali v snehu, čítali, piekli a pozerali fotky. Po večeroch sme hrali hry, pozerali filmy, pozorovali a fotili auroru, štrikovali sme, rozprávali sme sa a jedli sme dobré jedlá. Veľa nám snežilo, jeden deň aj pršalo a dva dni sme mali tak nádherné, slnečné počasie, že sa mi to ani veriť nechcelo. Taký nádherný deň bol aj včera, keď dobrovoľníci odchádzali. Slnko vychádzalo, sneh sa ligotal, mráz štípal. Niektorí z nich dnes odlietajú, niektorí tu ešte ostávajú ďalšie dva týždne.

Nuž, začalo sa to dobre. Teraz máme tri dni voľna a v utorok prichádza ďalšia skupina. Bude ich osem. 8 ľudí z 5 krajín vo veku od 18 do 25 rokov. Traja chlapci, päť dievčat. Budeme potrebovať ďalšie dve stoličky. Snáď sa ich dočkáme skôr, než pôjdu domov.