27. máj 2018
Myšlienka pospájať zaujímavé miesta Českého raja sa objavila v 3O. rokoch minulého storočia. Vtedy vznikla Zlatá stezka Českého ráje. Trasa je asi 160 kilometrov dlhá. Vedie z Mladé Boleslavi a Mnichova Hradiště, cez Valečov, Drábské světničky, Příhraz, a Mladějov. So zachádzkou k Prachovským skálám pokračuje cez Trosky, Hrubou Skálu a Turnov. Ďalej vedie cez Frýdštejn a Malou Skálu, cez Koberovy na Kozákov. Posledná časť prechádza Táborom a končí v Jičíne. Väčšina trasy ostala vo svojom pôvodnom stave, niektoré časti trasy sa odklonili (ako sme aj sami zistili), alebo značkovanie zmenilo farbu oproti pôvodnému červenému (tiež sme zistili).
Zo 160 kilometrov sme si prešli približne 100. Vynechali sme nezáživný úvod z Mladé Boleslavi do Mnichova Hradiště a pochod sme ukončili pri obci Besedice za Malou Skálou. Ak nie ste fanúšikovia letohrádkov, kaplniek a parkov a až tak veľmi vás nefascinujú pamätné kríže a pamätné stromy, ak radi vynecháte kilometre a kilometre po asfaltových cestách a nebude vám ľúto oželieť niekoľko vyhliadok s rozhľadňou, odporúčam nechať tieto časti trasy nespoznané. Zvyšok trasy vám to vynahradí.
V Českom raji je naozaj ako v raji. Je to úplne iný typ raja než je Slovenský raj. Zatiaľ čo do Slovenského raja sme sa zatiaľ s deťmi neodvážili, Český raj je ideálny aj pre maličké deti. Prevýšenie na trase je zanedbateľné a takmer nepovšimnuteľné. Chodníky sú široké ako cesty pre autá. Všade sú lavičky, posedenia a altánky, niekedy v absurdne hustej frekvencii. Každú chvíľu je po ceste nejaká atrakcia: skaly, zrúcaniny, skalné mestá, dediny, rieka, múzeum, stánky, vyhliadky, rybníčky, jaskyne, drevené sochy, krmníky… Človek sa skutočne nenudí. Príroda je nádherná a čistá! V kontraste s hojne navštevovanými lokalitami na Slovensku tu bolo naozaj čisto, bezodpadkovo, bezšpakovo, pezpapierovo. My sme mali navyše šťastie, že sme za celé dni sotva niekoho stretli. V niektoré dni sme videli ľudí len keď sme vošli do dediny alebo keď sme prišli k hradom. Zo skúsenosti spred 13 rokov vieme, že to nie je samozrejmosť a preto sme si to veľmi vážili.
Do Českého raja sme sa zbalili za jedno poobedie. Zojka sa len deň predtým vrátila zo školy v prírode a tak sme všetko prali a balili na poslednú chvíľu. Zistili sme, že sme to od minulého roka nezabudli, pretože sme si nič nezabudli a (a toto bolo prekvapenie!) ani nezobrali nič navyše. Deti si prvý krát niesli všetko sami vo svojich nových, veľkých ruksakoch, čo znamenalo, že my sme to mali oveľa ľahšie než keď sme pred dvomi rokmi šli na Barborskú cestu.
Do Mnichova Hradiště sme cestovali vlakom, presnejšie – tromi vlakmi, ktoré meškali len toľko, že nám to vôbec nevadilo. Z Mnichova Hradiště sme sa potom taxíkom dostali do 4 kilometre vzdialenej Bosně, kde sme prespali v ubytovni Obecného úradu. Taxík sa takmer nekonal, pretože taxikárka (s ktorou sme sa deň predtým dohodli) mala vypnutý mobil a nemali sme jej ako dať vedieť, že už sme tu a čakáme. Bola nedeľa a pani asi zabudla. Stáli sme v klimatizovanom Penny markete a čakali sme, že si mobil nejakým zázrakom zapne. Vedeli sme, že ak sa jej nedovoláme, budeme musieť ísť do Bosne pešo a to som si naozaj nevedela predstaviť v tej horúčave, s taškou paradajok, kefíru a banánov v ruke. Našťastie, Mirko si v telefóne našiel číslo inej taxislužby, ktorej deň predtým tiež volal, a tá nás nakoniec zachránila.
Cestovný deň bol za nami, Český raj pred nami. Šli sme spať skoro a do neskorej noci sme sa budili na trieskanie dverí na vedľajších izbách. V budove bol prievan a našim spoluubytovaným sa zjavne nechcelo pri zatváraní dverí používať ruky. 🙂
Autor: tikaka
