Zobor

23. marec 2013

Opäť v Nitre. Keď to porovnáme s našou minulou návštevou, neblúdili sme skoro vôbec. No dobre, tak trochu áno. Najhoršie bolo, že v celučičkej štvrti pod Zoborom nebolo ani jediného človiečika. Nakoniec sme predsa len zbadali mladú žienku komunikujúcu cez plot so psom. Povedala, že musíme ísť dole a potom rovno hore. Znelo to príliš jednoducho na to, koľko ulíc, uličiek a mini-uličiek tam je.  Ale tak to bolo. Dole, a potom rovno hore. Až k Liečebnému ústavu pod Zoborom.

Pri parkovisku poniže Liečebného ústavu je verejné smetisko. Alebo to aspoň tak vyzerá. Ťahá sa popri ceste a končí sa v okolí Svoradovho prameňa. Kto by čakal panenskú prírodu v okolí známeho a pekne upraveného prameňa, bude sklamaný a znechutený. Prostredie okolo vyzeralo tak odporne, že by som sa asi vody nenapila, ani keby tabuľka pri prameni oznamovala, že voda je pitná (pitnosť vody je premenlivá). Pre istotu.

Les v okolí Liečebného ústavu pripomína veľký mestský lesopark. Chodníky sú vychodené krížom – krážom cez les a cez lúky, bez ohľadu na turistické značenie. Nedá sa tam stratiť. Ak pôjdeme hore, dostaneme sa na hrebeň, odkiaľ uvidíme pyramídu. Z hrebeňa sa dá na niekoľkých miestach zísť dole, cestičkami sa dostaneme k Liečebnému ústavu. Tým nechcem povedať, že oficiálne značkované chodníky nie sú dobre značené. Práve naopak.

 Cesta k Pyramíde

Svoradov prameň sme nechali za sebou. Pred nami , alebo skôr nad nami, bola Svoradova jaskyňa, lesy a príjemné stepné lúky. Ľudia žiadni. Blata veľa. Aj kvetov veľa. Jar prišla!!! Ešte som nevidela toľko snežienok pokope. Boli všade. Naozaj všade. Bolo ich tam viac ako trávy. Aj blyskáčov, skalných ruží  a chochlačiek!  Aj tucet poniklecov sme našli pod kríkmi!

Deti nezdieľali moje nadšenie, resp. nedokázali byť neustále znovu a znovu fascinované záplavami snežienok. Však sú to len snežienky, nie? Viac ich zaujímalo, kedy budú jesť. Keď sa najedli, zaujímalo ich, či ešte pôjdeme hore kopcom. Keď sme im sľúbili, že už pôjdeme len dole kopcom, zaujímalo ich kedy už budeme v aute. Pomedzi to sa zatiahlo, klesla teplota a začal fúkať ľadový vietor. A Benjamín si zapichol konárik do oka tak, že mu tam ostal trčať. Aspoň už konečne vie, pred akou strašnou bolesťou varujú slová: „Pozor, aby si si nevypichol oko!“.

 Poniklec

Dnes nám to jednoducho nejako nešlo. Deťom sa nechcelo a nebavilo ich to a tým činom to nebavilo ani nás. Snažili sme sa ich namotať na diery od datľa, cestičky od červotoča na spadnutých stromoch, drevohuby, mach a žlté lišajníky. To ich celkom bavilo, ale s tým bolo spojené státie, čo malo za následok pocit zimy.

Obišli sme Pyramídu a Zobor, prešli sme kúsok po lúkach hore na hrebeni a stočili sme sa na cestu späť. Stretli sme niekoľko skupiniek ľudí, zopár rodín a jedného neviditeľného pána v maskáčoch. Na parkovisku v aute vedľa nášho auta sedel nejaký chlap v svetlomodrej bunde. Videli sme ho už predtým hore na Pyramíde. Nehýbal sa, oči mal zavreté a ústa otvorené. Chvíľu sa mi zdalo, že nedýcha a potom sa mi zas zazdalo, že dýcha. Sledovala som ho pomedzi usádzanie detí do sedačiek. Dýchal. Veľmi plytko, ale predsa. Našťastie sa o pár chvíľ na to s trhnutím prebral, naštartoval a odišiel.

Krátka ukážka jari sa skončila. Sivé snehové mraky na nebi nám dávali jasne najavo, že na plnú verziu túžobne očakávaného ročného obdobia si ešte počkáme.

Autor: tikaka